VÁCLAV PANKOVČÍN
Knižná edícia literárnej
súťaže Poviedka – zv. 5
Bude to pekný pohreb
Koloman Kertész Bagala
L.C.A. Publishers Group
Copyright © Václav Pankovčín, heritors
Cover © Václav Pankovčín
Publisher © Koloman Kertész Bagala
a member of L.C.A. Publishers Group
www.LCA.sk www.POVIEDKA.sk
ISBN 80-89129-65-X
Tu odpočívajú v pokoji
Ďalej už autobus nešiel.
Adam Lejder vystúpil v Nižnom Fakľaku. Do Marakéša musel pešo. Hnevalo ho to: vlak meškal asi desať minút, nestihol miestny autobus, ktorý chodil len dvakrát či trikrát za deň – to Adam presne nevedel. Na ďalší spoj by musel čakať v okresnom meste tri a pol hodiny, a to sa mu nechcelo: nasadol radšej na autobus, ktorý ho doviezol najbližšie k jeho dedine.
Dúfal, že cestou do Marakéša niečo stopne, ale – ako naschvál – nešlo ani jedno auto.
Po štyridsiatich minútach rýchlej chôdze ho konečne privítala tabuľa MARAKÉŠ.
Bol príjemný teplý jarný deň, zo severu, od hôr, pofukoval slabý vetrík. Na chrbte cítil, ako sa do neho opiera slnko.
Dostal chuť na cigaretu. Zapálil si a vošiel do dediny.
Obzeral si každý dom. Odkedy tu bol naposledy, nič sa nezmenilo. Vlastne zmenilo. Celou cestou domov mal pocit, že niekoho stretne, ale nestretol nikoho, len niekoľko túlavých psov a mačiek.
Kde sa všetci podeli? Pred obchodom zaparkovaných niekoľko nákladných áut a traktorov, ale ani človeka. Ticho. Totálne ticho.
Obchod bol otvorený: nikde ani nohy.
„Je tu niekto?“ spýtal sa Adam.
Nikto neodpovedal.
Pokrútil hlavou, vzal z regálu fľašu chalupárskej slivovice a k pokladni položil peniaze. Potom pomaly, vychutnávajúc čaro krásneho dňa, kráčal hore dedinou.
Je to možné? Nikde ani nohy. Čo pozomierali?
Tak som doma, pomyslel si, keď otváral bránku. Vybehol hore schodmi na verandu a hľadal kľúč. Na okne, kam ho rodičia dávali stále, nebol. To je čudné. Kde môže byť? Pozrel sa pod rohožku. Nebol ani tam. Povytriasal baganče, ktoré tu boli. Padala z nich kadejaká špina a zaschnuté blato, ale kľúč nie.
Sadol si na verandu, za stôl, kde sedával otec, pofajčieval a počúval rádio. Otec mal rádio oveľa radšej ako televízor. Televízoru nerozumel, a keď pozeral nejaký film, vždy sa vypytoval, o čo v tom filme vlastne ide. Vtedy Adam zúril a povedal mu, aby si šiel radšej ľahnúť. Tak si išiel ľahnúť a o päť minút už pílil. Odkedy si ho Adam pamätal, vždy chodil spať so sliepkami. Do polnoci sa vyspal a potom buntošil. Aj štyrikrát za noc vstával a šiel von, na záchod fajčiť. Niekedy na záchode aj zaspal. A raz, keď bol opitý a zaspal, rozbil si čelo. Na kamennom chodníku pred latrínou bola krv a on, otec, prišiel do kuchyne celý zakrvavený, čelo, nos a pravé líce doškriabané. Matka zúrila a otec sa smial, že sa nič také nestalo, čo okolo neho skáču, a nechcel sa dať ošetriť. Vtedy sestra buchla dvermi a povedala, že ona v tom blázinci žiť nebude. Na druhý deň nešiel do roboty, aj piť prestal a nepil asi mesiac.
Hanbil sa.
Ako tak Adam sedel na verande a vietor mu rozfukoval vlasy, spomínal si na množstvo detailov, ktoré práve na tejto verande zažil. Napríklad vtedy, keď dávali na dom novú omietku a prišiel John Pavlínko z Ameriky. Bol už týždeň v Marakéši, a otca ešte nenavštívil. (Adam vedel, že sú nejaká rodina, len nevedel aká, ale určite dosť vzdialená, hoci ho všetci oslovovali strýko.) S otcom si John podal ruku, a keďže sa mu nikto nemohol venovať, sedel s ním Adam.
Sedel a nalieval a len zízal, ako sa Johnovi Pavlínkovi leje borovička dolu hrdlom. Vypil celý liter borovičky a vyfajčil zo štyridsať cigariet, a ešte mu bolo málo: keď vypil borovičku, pustil sa do vodky a Adam mu nalieval a John Pavlínko pil a rozprával. Bol zázračný rozprávač – ako dedo. Otec nie, otec rozprával málo a aj to len vtedy, keď si vypil a vtedy bol ako pokazená platňa: stokrát to isté a stále dokola a vtedy na neho mama volala: „Janku, už dosť!“ ale otec si nedal povedať a rozprával a rozprával. Ale Pavlínko bol brilantný rozprávač a Adam ho s nadšením počúval. Rozprával o New Yorku, kde robil v jednom hoteli – štyridsiatim emigrantom pomohol, neskôr sa mu to vrátilo desaťnásobne, aj živého Indiána videl, normálneho živého Indiána s perím na hlave, ozajstného náčelníka z indiánskej rezervácie. A ešte veľa vecí: vytiahol z vrecka dolár a dal ho Adamovi: vidíš, toto je dolár, a toto americký prezident. Prvý. A toto je ozajstná americká žuvačka. A potom rozprával, aké ťažké je stať sa naozajstným Američanom, a keď sa ním človek stane, je neobyčajne šťastný a hrdý, že je Američan. „Ó, jé, chlapče, tak to je. To len tvoj foter, starý dobrý Lejder, je taký nemožný. Nikde nebol, nič nevidel, a keď som ho pred dvadsaťpäť rokmi volal do tej Ameriky, povedal, že jemu je dobre aj tu. On že chce gazdovať a prosím – hovno má. Ó, jé, chlapče, cestovať treba. Tvoj dedo pochodil svet, poznal Argentínu lepšie jak Slovensko, ja som pochodil svet, a tvoj otec? Celý život sa trápi v Marakéši, hovno má a komunisti mu ešte aj to hovno zobrali.“
Vodka tak Pavlínkovi nechutila ako borovička a tak, keď stiahol pol litra, zodvihol sa a šiel domov. Adam ho obdivoval, koľko znesie: otec by už nevládal ani sedieť, nieto ešte chodiť, ale baba Peťová, ktorá bola u nich na návšteve a všetko kontrolovala, povedala, že bodaj by nezniesol, celý život nerobil, len špekuloval. Vyrobenému chlapovi stačí päť poldeci a je opitý.
Adam si pomyslel, že baba Peťová má tentokrát asi pravdu. John Pavlínko nikdy nerobil, a predsa mu bolo dobre. Do Marakéša prišiel len zomrieť. Aj tak bolo: zomrel dva týždne po návšteve. Adamovi bolo za ním ľúto, hlavne za jeho rozprávaním. Vždy obdivoval ľudí, ktorí niekde boli a niečo tam dokázali. Aj otec raz chcel odísť z Marakéša: do Čiech, volal mamu, ale tá sa zaťala a povedala, že nie. A tak tu zostali. A keď sa raz mama chcela vysťahovať do mesta, otec sa na pol dňa vytratil do záhrady. Sedel tam, nalieval sa domácou a plakal. Nakoniec sa nevysťahovali.
Kde len môže byť ten kľúč? Ktovie, či ho otec alebo mama nevzali so sebou do roboty. Obaja už boli na dôchodku, ale ešte robili. Mama na družstve (kde inde v Marakéši?), otec na regulácii tokov.
Chcel ísť do záhrady, ale vtom mu napadlo, či nie sú dvere otvorené: boli. Som blázon, pomyslel si. Hneď som to mal skúsiť. Bolo to čudné: prečo nechali otvorené dvere?
Uvedomil si, že je hladný: dnes ešte nejedol. Pricestoval ráno vlakom, na stanici si dal jedno pivo: bolo studené a hnusné a v krčme bolo plno cigánov. Potom hneď išiel na autobus.
Na stole bol položený chlieb. Voňavý, čerstvý. Vedľa maslo a cibuľa. Otvoril chladničku: bolo v nej mlieko. Odkrojil si kusisko chleba, nahrubo ho natrel maslom a nakrájal cibuľu. Jedol a zapíjal mliekom. Chlieb bol čerstvý, ešte teplý. Chutil výborne.
Potom si urobil kávu: mal na ňu strašnú chuť: dal si do šálky dve kopcovité lyžičky čerstvo zomletej kávy, zalial vriacou vodou a ponoril šálku do studenej vody. Po dvoch minútach voda v nádobe oteplela a kávička sa dala piť. Vždy to takto s Petrou robili na internáte, keď sa ráno ponáhľali do školy. Vzal šálku a vyšiel na dvor. Sadol si pod slivku, vlastne to nebola slivka, ale belovica a bola z nej výborná pálenka, a keď sa z nej človek opil, nebolela ho hlava ako z iných alkoholov, ale v poslednom čase prestala rodiť. Dva najspodnejšie konáre mala vyschnuté. Adamovi to nedalo, šiel do kôlne, kde mal otec náradie, zobral pílku – otcovu najobľúbenejšiu, tú s hnedým rámom, a tie konáre odpílil. Potom ich odniesol do zadného dvora, zobral sekeru a porúbal a naukladal medzi ostatné triesky.
Keď si znova sadol na lavičku pod slivku, káva už bola studená. Upil si. Zbožňoval kávu, najradšej mal tú neskutočne podmanivú vôňu. Keď ju zacítil v obchode, neodolal a kúpil balíček čerstvo zomletej praženej kávy. Teraz, keď popíjal kávičku, ktorá mu robila tak dobre, privrel oči a vychutnával tú dráždivú chuť, chcel myslieť na niečo veľmi pekné. V podstate bol pôžitkár a takým ľuďom v Marakéši hovorili bažej, a ak to bola žena, volali ju borka. Bolo to smiešne, pretože Michal Bažej sa tak skutočne volal, a pritom nebol vôbec žiadny pôžitkár – bol to jeden bláznivý chlap, silák, ktorý vytiahol za fľašu borovičky plne naložený voz sena hore kopcom, a keď kedysi vyhral majstrovstvá kraja v zápasení (ešte ako zväzák) a jeden športový reportér sa ho spýtal: „Súdruh Bažej, čo si myslíte, kto je najsilnejší chlap v Československu?“ Milo Bažej povedal: „Ja a môj otec!“ A bolo po rozhovore. Ale Bažej pôžitkár nebol: holdoval len borovičke a jedol len slaninu s cibuľou a zemiaky nakyslo, fazuľu a niekedy pirohy, nič iné, a kvôli jeho láske k slanine museli ročne chovať päť sviň, aj to mu bolo málo.
Ako teraz tak píšem, dostal som aj chuť na kávičku, a tak som si urobil nesku. Je dobrá, horká a píše sa mi tak, akoby som sedel pod tou slivkou v tieni, popíjal s Adamom tú kávu a počúval, ako hučí rieka a v stromoch spievajú vtáci.
Adam si zapálil. Silnými šlukmi vťahoval do seba tuhý dym a bol spokojný. Našiel to, čo hľadal: Marakéš, nekonečný priestor, plný pokoja.
„Priestor plný pokoja,“ povedal Adam nahlas. Zrazu sa strhol. V tom tichu mu slová hučali v ušiach ako ozvena.
Zapálil si ešte jednu, zavrel oči a snažil sa na nič nemyslieť. Chvíľkami si spomenul na Petru: ktovie, či sa už vrátila od Bejáty…
Buchla bránka. Hore dvorom kráčal chlap. Vysoký, s palicou v ruke. Oblečený v báršunových nohaviciach (báršun – menčester) a v zelenej kockovanej flanelovej košeli. Na hlave slamený klobúk.
„Dedo, čo vy tu robíte?“ prekvapene sa spýtal. Vstal z lavičky a podával dedovi ruku.
Podával som dedovi ruku, chcel som mu ju čo najsilnejšie stisnúť, aby vedel, akú mám radosť, že ho znova vidím, ale dedova ruka bola slabá a ľahká, taká akási jemná a krehká, taká čudne studená, a tak som mu ju nestisol: zrazu som sa zľakol, že mu tú malú vychudnutú ruku polámem.
„A ty tu čo robíš?“ spýtal sa dedo. „Dávno si nebol doma.“
„Len tak, prišiel som sa pozrieť.“
„A hladný nie si? V kuchyni na stole je chlieb a maslo, tak si poď zobrať. Mama ráno prala, poprosila ma, či by som nešiel do bufetu kúpiť. Čo by som nešiel? Veď aj tak nemám po celé dni čo robiť. A byť celý deň s babou v jednej izbe, to ma nebaví. Vieš,“ naklonil sa k Adamovi, „baba je už hlúpa a stará. Stále čosi hľadá. Dnes od rána hľadala ruženec, potom povedala, že jej ho ukradla Uleňa Cárčina, a pácerky mala zavesené na krku.“
„Dávno som vás nevidel. Naposledy, keď som mal hádam štrnásť rokov.“
„Veď si odvtedy aj vyrástol. Je z teba chlap. Aj fajčiť si začal… Veru, dávno to bolo, čo som ťa videl.“
Adam vytiahol Sparty a ponúkol deda. Ten sa poobzeral, či ho niekto nevidí, potom si zobral jednu, nato ešte jednu. Tú druhú si dal do vrecka košele.
„Zapálim si ju až večer, keď baba pôjde spať. Vieš, doktori mi zakazujú fajčiť – mám astmu, ale dnes môžem. Veď je sviatok. Vnuka som stretol.“
Pripálil si a hneď sa rozkašlal.
„Nečuduj sa, už nie som ten chlap, čo som býval. Starnem. V poslednom čase akosi veľmi rýchlo.“
„Tak vy ste nezomreli?“
„Kdeže! Čo nevidíš, že žijem? Veru málo mojich kamarátov v Marakéši zostalo. Ja, Štofa Pavlínkov, Mico Figuľšín, Ondo Kuľbaga, Endži Kavecký, John Pavlínko, čo prišiel z Nevjorku, starý Haragáľ, ale ten sa s nami už nekamaráti – len tie zlaťáky počíta, čo má ešte z čias Ferenc Jožka. Dúrny je jak noc. Myslí si, že sa ešte vráti monarchia. No a hluchý Fiťo, ten, čo tak rýchlo chodí, ale ten nič nepočuje. Všetci ostatní ostali v Argentíne alebo v Amerike. Sem-tam stretnem aj dajakých mladých, ale tých ja nepoznám. A ešte ten blázon inžinier, čo prišiel z Habury a potom ho zabila elektrika. Ale nedá si s tou elektrikou pokoj. Celé dni presedí v rieke, aj teraz som ho stretol, povedal, že montuje vodnú elektráreň. To je zaujímavé, koľko čudákov je na svete, no nie? Ale nie preto som prišiel. Spomenul som si, že v záhrade je zakopaná slivovica, už dobrých šesťdesiat rokov. Otca som hľadal, ale tvoj otec je asi v robote. Dobre, že si tu. Poď, synu, vykopeme tú slivovicu. Takú mám na ňu chuť…“
Adam zobral krompáč a lopatu. Prešli cez zadný dvor do záhrady. Dedo odmeral dvadsať krokov od konca záhrady a desať od plota.
„Tu to bude. Tu môžeš kopať.“
Adam začal kopať. Zo začiatku to išlo ľahko, ale čím bol hlbšie, stále viac narážal na kamene.
„Určite ste ju zakopali práve sem?“ spýtal sa.
„Určite,“ povedal dedo. „Dlho som si nevedel spomenúť, kde to presne bolo, ale teraz to viem. Bolo to presne tu!“
Adam kopal dlhšie ako hodinu. Dedo si zatiaľ sadol pod jabloň, klobúk stiahol hlboko do čela (chvíľu Adamovi pripadal ako kovboj) a vychudnutými rukami sa pohrával s cigaretou, ktorú mu dal Adam. Bolo zjavné, že má strašnú chuť si zapáliť.
„Počul som, že sa chceš ženiť,“ povedal dedo.
„Možno.“
„Chlapče, dobre ti radím: nežeň sa. Choď radšej do sveta. Lebo keď príde žena, prídu deti, už sa nikam nedostaneš. Ja by som v tej Argentíne najradšej zostal. A čo, mohol som? Nemohol. Doma ma žena s dvoma deťmi čakala. A keby som bol šiel do tej Argentíny slobodný, veru by som sa ja nevrátil. Mnohí zostali, len ja, hlúpy Miľo Lejder, som sa vrátil do biedy. Ojojój, a jak mi tam dobre bolo. A aké pekné prsnaté Argentínčanky ma tam obletovali… Len babe nepovedz! Však som ja aj bol kusisko chlapa. Drel som ako kôň, za troch som robil. Aj som si vyhliadol jednu: Dolores sa volala a mala ohnivý pohľad, ale čo z toho, keď doma žena s dvoma deťmi, ktoré nič len jesť pýtali.“ Dedo si odpľul. „No čo, nič?“
„Nič.“
„Tak kop ďalej. Musí to tam byť. Uvidíš, aká bude dobrá, lahodná. Otcovi som o nej kedysi povedal, dávno to bolo, veru, dávno – no vidíš, zabudol. Tvoj otec bol vždy zábudlivý. Ale teraz, keď mu dáš okoštovať, poteší sa.“
Dedo zmenil tému:
„A čo, ešte stále vás učia ten marxizmus?“
„Teraz už nie,“ odvetil Adam. „Už je demokracia.“
„To je dobré,“ povedal dedo. „Komunisti – to je banda zlodejov. Chválili sa, že po vojne – v štyridsiatom ôsmom – urobili revolúciu. Akú revolúciu? Prišli, vytiahli kvéry a pištole a povedali: Dávaj kľúče od národného výboru! Boli piati, a ja sám. Nechcel som byť hrdinom. Ja som vždy tvrdil a aj to budem tvrdiť: Kapitalizmus, komunizmus, socializmus, tam je všade na konci ten MUS. MUS, to znamená, že musíš, musíš robiť všetko tak, ako ti prikážu. Ale demokracia – tam nijaký ten mus nie je. Nemusíš, len keď chceš. Ja som vždy bol demokrat. A aj budem. Aj tvoj otec bol, lebo je poctivý človek. Ale vidíš: tí, čo boli gardisti, potom vstúpili do strany a teraz majú dvestopäťdesiatpäťku. Taký je svet. Vždy sa mali najlepšie tí, čo najviac okrádali ostatných. No čo, ešte stále nič?“
„Tak daj zápalky. Máš dobré cigarety. Ak si dám ešte jednu, bude mi lepšie na duši. Aj kašlať som prestal od tých tvojich cigariet.“
Dedo mal pravdu. Bolo tam zakopaných desať fliaš slivovice. Debnička už bola zhnitá, a tak tie fľaše po jednej povyťahoval. Ročník, ktorý bol na každej z nich napísaný atramentovou ceruzkou, sa už nedal prečítať. Ale slivovička to bola krásna, a keď sa cez tú fľašu pozrel do slnka, bolo to ako sen: hrala žltou farbou a prelievala sa vo fľaši ako olej.
„No poď už, neobzeraj toľko,“ súril dedo. „Veď to nie je nijaký zázrak, len slivovica.“
Dedo vytiahol z vrecka dve igelitky a podal mu ich.
„Zvládneš to? Daj pozor, aby si ten poklad nerozbil.“
Až teraz si všimol, že popoludnie už riadne pokročilo, a keď si sadali na lavičku pod slivkou, slnko sa už dotýkalo konárov stromov pri rieke. Dedo bol netrpezlivý: súril ho, aby rýchlo priniesol poháre.
Pálenka skĺzla dolu hrdlom – ani nevedel ako. Dali si po dva poldecáky, potom dedo povedal, aby Adam túto a ešte jednu fľašu odložil do pivnice: baba nemusí vedieť, kde má ukrytý liek. Stále sem príde a dá si zdravotný pohárik.
„Vidíš, aj astma mi razom prešla. Z tej ďalšej slivovice dáš dve fľaše otcovi. Ostatné si nechaj – možno na svadbu a možno pre dajakých Indiánov, keby si sa rozhodol ísť do tej Ameriky,“ povedal dedo.
Potom sa ho spýtal, či by nechcel ísť pozrieť starú mamu, a Adam, že áno. Dedo zamkol dvere, kľúč dal na okno, tam, kam ho stále dávali Adamovi rodičia.
Pri rieke našli plačúce dieťa.
„To si nevšímaj,“ povedal dedo. „Nechala ho tu Ilona Gonduľáková, tá, čo sa prespala, ale už je to dávno. To som mohol mať takých šesťdesiat, keď sa to stalo. To dieťa tu zomrelo a teraz plače. Ale čo mu ja môžem pomôcť, ja, starý človek?“
„A koľko vlastne máte rokov?“ spýtal sa Adam.
„A vieš, synu, že ani neviem?“
Cestou stretli inžiniera z Habury: dedo ho pozdravil, ale inžinier bol taký zaujatý stavbou vodnej elektrárne, že ich ani nevnímal.
„No vidíš, čo som ti povedal? Je to blázon. Akoby mu nestačilo, že ho už raz tá elektrika zabila.“
„Ako ho to zabilo?“ spýtal sa Adam.
„Ľudia mu stále robili napriek. Vždy mu to niekto pokazil. Povedali si, že je spriahnutý s diablom, keď má doma toľko svetla. Čo taký hlúpy dedinský národ mohol vedieť, čo je to elektrika? A keď to raz takto opravoval, stál vo vode, a bolo po ňom. Elektrika je nebezpečná vec, ale teraz mu to asi nerobí nič, keď sa s tým dennodenne hrá.“
Vošli do domčeka, v ktorom býval dedko s babkou. Domček ako z rozprávky – koľko rokov tu nebol? Babka ho v prvej chvíli nespoznala: nespoznala ma. Dívala sa na mňa ako na niekoho cudzieho: nevedela sa rozpamätať.
„A čí si ty, synu?“
„Čo ma nepoznáte? Ja som Adam, váš vnuk.“
„Adam. Hm, hm,“ krútila hlavou.
„Haňo, musíš toho chlapca poznať. Veď je to Jankov syn.“
„Jankov, hej?“ povedala a tmolila sa po izbe. „Miľu, stratila sa mi modlitebná knižka. Ale ja viem, kto ju ukradol: dneska tu bola Krivjanka Negrejdová, ona mi ju ukradla.“
„No vidíš, synu,“ povedal dedo, „aká je už tá naša baba hlúpa. Krivjanka tu nebola, odkedy zomrela. Ale ja viem, kde tá knižka je. Baba ju schovala do postele.“
Naozaj tam bola. Babka ju otvorila, kľakla si na kolená a začala sa modliť. Modlila sa krátko a do knižky sa ani nepozrela: vedela tie modlitby naspamäť. Potom začala chodiť po izbe a hľadala skrýšu, kam by modlitebnú knižku odložila. Nakoniec ju schovala do postele.
...
tomasz.mort