Peter Pišťanek
RIVERS OF BABYLON
Vydavateľstvo Archa
Staromestská 6
813 36 Bratislava
Tlač Polygrafia SAV ISBN 80-7115-026-6
Scan HUHx & LuLa
Venujem Rudovi Slobodovi a Tiborovi Rencésovi
Ráno sa kotolník zobúdza s takou nenávisťou v duši, že mu ani jesť nechutí. Vylihuje na drevenej lavici, škrabe si svrbiacu kožu, napnutú na vysadených rebrách, a tupo sa obzerá. Neskúša premýšľať nad zdrojom tejto nenávisti. Kotolňa je temná, so zájdenými a obitými stenami. Vychladnuté kotly sa rysujú v tme. Preháňa sa v nich vietor.
Naostatok kotolník vstane. Priloží do kotla, vyhrievajúceho úžitkovú vodu. Dlho hľadí do plameňov. Červená žiara, sálajúca z otvorenej papule kotla, v ňom uhasí rannú zlosť a vráti ho životu. Predstavu o zmysle tohto života kotolníkovi zmyli dlhočizné roky kúrenia v hoteli Ambassador. Životný štýl sa v jeho vedomí zredukoval na udržiavanie ohňa pod kotlami a na drobné opravy vykurovacieho zariadenia. Kotolník žije bez akýchkoľvek významnejších ľudských kontaktov. Predošlé pocity a emócie, čo určovali kotolníkove niekdajšie vzťahy k ľuďom, zvieratám, veciam i názorom, sa jeho dlhodobou izoláciou zdeformovali. Zmysel sveta, o ktorom má väčšina z nás akú-takú predstavu (i keď málokto ho dokáže zrozumiteľne a uspokojivo vysvetliť), sa kotolníkovi zúžil na zmysel jeho kotolne. Vykurovať hotel Ambassador a ostatné priestory, napojené na jeho kotolňu, to je všetko, o čo má kotolník záujem. V dôsledku tohto dobrovoľného umŕtvovania kotolník občas podľahne len ťažko zvládnuteľným záchvatom zúrivosti. Dostavujú sa takmer pravidelne. Je to vždy vyvrcholenie istého obdobia, v ktorom sa kotolník usiluje sústredene, ako ovčiarsky pes, pozháňať dokopy neposedné stádo myšlienok, rozlietané po rozličných kútoch jeho nekomplikovanej duše. Zakaždým, keď sa myšlienky začnú kotiť a drsnými mačacími jazýčkami olizovať jeho mozog, sedí kotolník zlomený za oštiepaným a rozheganým stolom v kotolni a oboma dlaňami si drží hlavu, akoby sa bál, že kvasiaci prúd nedokonalých, okyptených a horúčkovitých ideí mu roztlačí jej kostené steny. Myšlienky sa pária, bublú a vytláčajú kotolníkovi oči z lebky. Tuhá, neuhasínajúca nenávisť príde hneď nato. Až mu z nej vyrazí dych, zrazu sa mu len zatmie pred očami.
Táto zlosť sa kotolníkovi stala utrpením. Nieje nikde nasmerovaná. Rovnako ju môže vzťahovať i na seba, čo neraz aj urobí.. Keď ho teda schytí zlosť a potrebuje sa odreagovať, vylepí si facku, až sa mu zaiskrí pred očami. Alebo z celej sily udrie ochabnutými prstami ruky cez ostrú hranu stola. Prudká bolest sa dostaví so značným oneskorením. Čakanie na ňu kotolníka vždy privedie k rozumu a ľútosti. Pokorne si sadne späť a vyčká na svoju dávku bolestného vytrženia. Bolesť kotolníkovi exploduje v strede lebky, len čo vzruchy neomylne a nemilosrdne opíšu nervové dráhy jeho vyschnutého tela. Je prudká a mrazivá, prinúti ho strčiť si ubolené prsty čo najhlbšie do úst. Tam, v teple horúčkovitého dychu, sa bolesť utíši. Rozíde sa do kostí lebky a rozplynie sa v huspenine mozgovej hmoty. A s ňou i nenávisť. Kotolník dostane hlad a podujme sa ho v okamihu ukojiť skyvou chleba, kusom slaniny a nafúknutou fialovou cibuľou.
Pre Donátha sa vykurovacia sezóna začína už na sklonku leta. Čosi vo vzduchu vydurí starca z neohobľovanej, vŕzgajúcej lavice. V celom meste ešte nik netuší, že démon zániku už započal svoje dielo. Ľudia chodia rozhalení, kúpaliská pukajú od návštevnosti, predavači chladených nápojov či zmrzliny sú na roztrhanie. Len Donáth chodí po uliciach a v očiach sa mu zračí odovzdané uzrozumenie so stavom vecí. Vidí to, čo iní nie. O odtieň špínavšie zafarbenie lístia na platanovcoch pred hotelom, uhynutého chrobáka na okraji trávnika, zmeny v správaní žobravých vtákov, poskakujúcich okolo kontajnerov v zadnom dvorčeku.
Donáth strmým krokom popremeriava celú kotolňu.
Rána už bývajú hmlisté a obloha čoraz častejšie dostáva farbu nákovy. Jeseň klope na plechové dvere. Až teraz to vidia všetci, no Donáth je už dávnejšie prebraný z driemot letného sentimentu. Svoje vyžíhané telo prinútil vykonávať strnulé, vopred naučené pohyby. Celé zariadenie treba pripraviť na zimu. Vtedy ani nejedáva. Vychudnutý robí, alebo stojí pri dverách a vydáva bučivý, hlboký tón, ktorým by čo najvýstižnejšie vyjadril svoju zaneprázdnenosť, bodajúc si do hrude pokriveným, stvrdnutým ukazovákom. Na počkanie všetkým, celému osadenstvu vysvetlí. On, Donáth, je pracovitý. Teraz treba iba vodu zohrievať. Minie sa jej beztak veľa. Hostia sa veľa kúpu, treba im vyhovieť. Donáth nie je proti. V zime však bude horieť pod všetkými kotlami. Kotlov je šesť. On, Donáth, môže dokázať.. Zráža opätky ako starý čašník. Nech sa páči dnu, kto neverí. Všetci, zdá sa, veria. Každý sa náhli za svojou robotou. Z otvorených vetrákov práčovne sa valí hustá para, príjemne zaváňajúca mydlom. Rozhorúčené cigánky fajčia na dvore, oblečené iba do šatových záster. Smejú sa na Donáthovi, s piskotom sa nechajú naháňať po dvore medzi kopčekmi škvary. Občas si zdvihnú podolky šiat a ukážu mu, že sú nahé. Iďavla panenka Mária róreken! kričia Kto by vydržal v tom teple? Ale Donátha cigánky zaujímajú, len keď ho počúvajú. Šesť kotlov. Donáth vymenúva so zažmúrenými očami. Jednotka, dvojka, a tak ďalej. Štvorka je mimo prevádzky. Donáth môže doložiť. Zakázané! Bezpečnostné hľadisko. Riziko! Donáth premieľa to slovo s gustom, cíti, akú dôležitosť mu dodáva. A nedefinovateľný pôvab ľudí, denno-denne hľadiacich smrti do tváre. Riziko. Kúri sa tu uhlím. Všetky ostatné kotolne v okolí sú prerobené na mazut či na plyn. Táto, tvrdí Donáth, je klasická. Ďalšie slovo. Klasická. Koľko významu a odťažitého pôvabu v jednom jedinom slove!
XXX
V Donáthovej kotolni akoby sa zastavil čas. V zime tu hladno ručia rozžeravené papule ohnísk. V tme, kedy-vtedy osvetlenej nervóznymi zábleskami ohňov, sa nepokojne lesknú naskladané hŕby čierneho, mastného uhlia. Kotolňa vykuruje takmer celú jednu stranu ulice, od hotela Ambassador až po križovatku. Sú tam samé predajne. Domáce potreby, drogéria, Mototechna a Kožatex. Dovedna starému kotolníkovi prichodí udržiavať oheň pod piatimi kotlami. Jeden nefunguje. Zimy sú tu tuhé. Kotly treba raz za hodinu nakŕmiť čiernou chovou. Vo dne, v noci. Neprestajne. Donáthovi to neprekáža. So ženou sa dávno rozviedol, domova nemá a po slobodárňach sa mu bývať nechce. Robí tu už dlhočizné roky. Na bývanie má pridelený malý kamrlík za kotolňou, no zastihnúť ho tam nemožno. Najčastejšie sa zdržuje v kotolni. Tam aj spáva, na lavici za tuhým, oštiepa-ným, starým stolom. Uhlie berie z uhoľne, fúrikom ho rozváža a zvrchu nasýpa do hučiacich kotlov. Popol nakladá do plechových sudov, pokropí vodou z hadice a špeciálnym výťahom dopravuje na dvor. Po celú zimu sa tam vŕšia sivočierne kopce popola. Zjari príde nákladné auto a na niekoľko ráz popol odvezie do neďalekej tehelne.
Donáth robí celkom sám. Kedysi sa štyria striedali na smeny. Ale teraz, v čase mazutu a plynu, sa nikomu nechce špiniť sa s mastným a ťažkým čiernym uhlím. Kotolňa je zastaraná, roboty je veľa. Donáth už dávnejšie oznámil svojmu nadriadenému, riaditeľovi hotela Ambassador, že je unavený a vyčerpaný, že cez toto leto ešte potiahne, no na zimu nech si nájdu dakoho nového. On, Donáth, má kam ísť. Riaditeľ ho prehováral, nech ostane, ale starý ani počuť. Sedem rokov je v dôchodku, treba si ešte trochu požiť, zrelaxovať, vydýchnuť.
Donáth skontroloval kotly a teraz sedí v podzemí. Čaká na niekoho, kto ho príde vystriedať. Nik nechodí. Donáth v tomto hoteli kúri vyše päťdesiat rokov. Robota je to ťažká a náročná, no on sa nesťažuje. Baví ho, atakďalej. Je pravda, že už dávno má byť v dôchodku. No stále kúri. Vážia si ho. Iného takého by nenašli. V poslednom čase však býva unavený. Občas sa opije, občas ho bolí hlava. Ale on, Donáth, sa nesťažuje, to patrí k tomu, to je život.
Je iba koniec augusta, no v uliciach mesta pofukuje vietor. Prišiel čas poupratovať kotolňu. S mierou, nič neprehnať. Po tridsiatke má každý doma pavučiny. Je sám, tu býva. Robí v kuse, neprestajne. Kedysi sa štyria striedali. Len Donáth ostal nažive. Roky letia, času neprikážeš. Páni hore, v kancelárii, to dodnes rozpisujú tak, akoby v kotolni i naďalej robili všetci. Dva platy a všetky kolektívne prémie poberá on, Donáth. Aj za socialistickú súťaž. Sám so sebou súťaží. Sám si je kolektívom. Dva platy ostanú hore, v kancelárii. Páni si podelia.
Donáth pozná každú skrutku. Je zo starej školy. Ešte prednedávnom by ho na smrť odsúdil každý, kto by sa pokúsil zobrať mu robotu. Roky ale pribúdajú. Človek už nie je ten istý. Rok čo rok tamtým hore hrozil odchodom, no nikdy to nemyslel vážne. Staroba ho prikvačila. A láska. Láska na staré kolená. Raz sa to tamtí hore budú musieť dozvedieť. On, Donáth, si dokáže predstaviť, ako len budú vyskakovať. No kto bude kúriť? To je otázka. Donáth chodí hore-dolu a zametá. Vojde riaditeľ s hotelovým právnikom. Riaditeľ je hlúpy. Pomohol mu svokor. Umožnil mu vyštudovať vysokú hotelovú školu a potom ho dosadil do hotela Ambassador. Bez právnika si však riaditeľ nezaviaže ani šnúrku na topánke. Právnik je teraz plný horkých výčitiek. Dopočul sa, že Donáth chce odísť. On, právnik, to kvalifikuje ako zradu. Či mu vari nebude ľúto nechať všetko tak? Dali Donáthovi pekný kumbál. Stačilo len vodu vykýbľovať. Aj rádio mu dali. Pekné. Na stravu neminie ani korunu. Za jeho, právnikovým, chrbtom sa stravuje v hotelovej kuchyni, ale on, právnik, vie o všetkom. O ničom nevie, prižmuruje obe oči. Teplá strava, kumbál, rádio, dva platy, to nie je zlé. Každý veru nemá také šťastie.
Donáth je však rozhodnutý. Do zimy tu už nebude. Nech si potom kúri, kto chce, ak to tak môže povedať..
Riaditeľ sa tiež ozve. Nepozerá sa ani na Donátha, ani na právnika. Tichým hlasom poznamená, že chce byť týmto ľuďom dobrým i prísnym nadriadeným. Možno nie všetci chápu, že čo robí, robí len pre svoje dobro. Ale on to tak nerozlišuje. Kam by sme prišli, keby každý rozlišoval? Sústavná a cieľavedomá práca s ľuďmi však raz prinesie svoje ovocie. Dnes chápem ja, povie riaditeľ, zajtra pochopia oni. Pozajtre pochopí i ten posledný hlupák. Podľa jeho, riaditeľovho, názoru je potrebné klásť si stále vyššie, neuspokojiť sa. Nie slovami, lež poctivou prácou. Neustále zvyšovať. Heslo dňa. Samozrejme, v neposlednom rade. Bez prázdnych fráz a veľkých slov!
Donáth pokyvuje hlavou. Zoznámil sa tu s jednou. Starému človeku treba lásky. Všetci ju poznajú - umýva riad v kuchyni. Etelka Tóthová. Chcú sa vziať a odsťahovať sa do jej domčeka na vidieku. Nič zvláštneho: štyri steny, strecha, kde-tu okno, dvere - tak to už dnes chodí. Žiadne hogo-fogo. Pred domom hruška, za domom sviňa.
Právnikovi je to jasné. Ale Donáth by bol špina, keby sa nepokúsil nájsť niekoho na svoje miesto, mladého a sprostého. Koniec-koncov, hotel Ambassador jeho, Donátha, živil päťdesiat rokov. Nájsť za seba náhradu by malo byť to najmenej, čo by Donáth pre hotel mohol urobiť. Nech nového zaučí a zasvätí do všetkých tajov. A potom, dajsamisvete! V zime je voľný! Nečakajúc na odpoveď, obaja odídu. Donáth nie je proti. On, Donáth, ani nie je veľmi na sex, kričí za odchádzajúcimi. Vlasy nemá, zuby nemá, zle vidí, aj ruky sa mu trasú. Jemu, Donáthovi, stačí trocha lásky, trocha sa porozprávať. Trocha si ešte požiť! Ostatní, tí si žijú! Ľudia už dnes vlastnia kadečo. Aktovky, okuliare, kúpia si, Čo im len napadne. A on, Donáth? Jedno rádio a jeden kumbál, z ktorého musí vykýbľovať vodu zakaždým, keď si chce ľahnúť a trochu pospať v mäkkom. On, Donáth, znáročnel. Čo mu stačilo, už mu nestačí. Rusi sú pomaly na Marse, a on stále tu. V zime večne pri kotloch! O tom tí dvaja nič nevedia, tí tamtí hore! Riaditeľ hotela je neschopný hlupák. Celé dni trávi v detinských zábavách. A fiškáľ si ide nohy zodrať, čo stále behá za svojimi kšeftami. Každú hodinu-dve treba priložiť do každej ručiacej papule. Okrem toho opravovať ventily, odvzdušňovať radiátory a odstraňovať iné drobné závady. Kotolník je zároveň údržbárom vykurovacieho systému. V lete je lepšie. Treba zohrievať len vodu a vyrábať paru pre kuchyňu a saunu. On, Donáth, sa môže poprechádzať. Ale nechodí ďaleko. Drží sa okolia hotela. Pozoruje hmýrenie áut na stráženom parkovisku pred Ambassadorom, potom si ide do samoobsluhy kúpiť zopár pív. Vždy sa náhli späť, do kotolne. Pustí si rádio a spieva so spevákmi. Alebo vyjde na dvor a špásuje s cigánkami z práčovne. Život mu ubieha, ani ho nevníma.
Riaditeľ sedí v kancelárii a hlasno sa rozpráva sám so sebou medzi rôznym haraburdím, čo nazvlačoval z celého hotela. Nejde mu do hlavy, že starý Donáth môže kedykoľvek odísť. Bol presvedčený, že po päťdesiatich rokoch sa stal kotolník právoplatným majetkom hotela. On, riaditeľ, sa vždy zo všetkých síl usiloval vyhnúť sa povinnosti riešiť akúkoľvek situáciu, no ani vo sne neveril, že raz bude musieť vyriešiť túto. Právnik mu už povedal, že nemožno nikoho držať proti jeho vôli. Na to sú, bohužiaľ, paragrafy.
Paragrafy! spomenie si riaditeľ a tučnou rukou šmarí o stenu ťažidlo na spisy. Nepáči sa mu, že vedenie hotela Ambassador takto zavislo na Donáthovej ľubovôli. Ak zoženie náhradu, zoženie. Ak nezoženie, nezoženie. Riaditeľ si zanôti smutnú pesničku. Načo sa len tisol do Mesta? Ej, najradšej by si sadol doma na peň a len tak hľadel! Kurva život!
Pyšný dedinský mäsiar Kišš sedí v obývačke a vyfajčuje s jedným okom slastne prižmúreným, keď prídu pytači. Mladý Rácz a jeho strýko Endre. Docválajú hurtom do Kiššovho dvora, zoskočia z koni, čo obrovskými kopytami nepokojne dlávia trávu a sliepky na dvore, a smelo vkročia dnu. Rácz je poblednutý, do belasá vyholená tvár s napochytro ošetrenými rankami mu dodáva dôstojne dôležitý výraz.
Kišš si pokojne vypočuje príchodzích. Prikyvuje hlavou, akoby bol počul niečo, čo už vopred pozná. Potom si odkašle. On, Kišš, je takpovediac zazobaný, povie. Dá sa zarobiť. Je neuveriteľné, čo všetko tí ľudia dnes požerú. Nič sa im nebridí.. Takže mladý Rácz by chcel jeho, Kiššovu, dcéru za ženu?
Rácz vycíti, že by mal odpovedať. Áno, tak je. Chcel by. On, Rácz, ju ľúbi a ona jeho tiež ľúbi. On, Rácz, je vyslúžený vojak, zachovalý. Má dáky ten majetoček. Nie je bohatý, ale ani chudobný. Aj sviňa, aj to hovädo, aj kôň. Polojazdecký, čerstvo podkutý, dobrý pod sedlo, do voza i do pluhu.
Endre ho preruší. Naliehavo upozorňuje Kišša, že chiapec mu bude poslušným zaťom. Je už raz tak vychovaný; za všetko u nich bola facka. Rodičia sa mu udávili mamonom.
Kišš si spomína. Áno, bola to smutná udalosť. Pohreb pekný.
Rácz nemôže potvrdiť. On bol vtedy na vojne, povie. Pri delostrelcoch. Malá dedinka medzi Prahou a Benešovom. Tri vojenské útvary. Tridsaťdva osemdesiatdeväť, päťdesiatdeväť šesťdesiattri, sedemnásť štyridsaťšesť. Dobrá vojna. On, Rácz, urobil, čo bolo jeho povinnosťou, a mal pokoj. Na pohrebe sa nezúčastnil. Nasadol na zlý vlak, v Asi ho z neho vyhnali colníci. A čo ten mamon, zaujíma sa Kišš, tie peniaze po rodičoch? Kde sú? Sú ukryté kdesi v dome, mieni strýko Endre. Nedávali peniaze do banky. Neverili nikomu a ničomu.
On, Rácz, vyštudoval dvojročnú poľnohospodársku školu, povie Rácz. Nech sa všetci pozrú na tieto dve ručiská! Tie sa veru žiadnej roboty nezľaknú!
Reku, či sa hľadalo, spýta sa Kišš a vytiahne fľašku domácej.
Endre je presvedčený, že budú ukryté v dome. Kým sa nenájdu, budú tam ani vo švajčiarskej banke.
Kišš krúti hlavou. Vie, že rozobrali celý dom, a nič nenašli. Endre však nestráca nádej. Azda budú zabetónované v pivnici, v základoch. Tam sa ešte nepozerali. Ba teraz, keď tak on, Endre, nad tým premýšľa, je mu čoraz viac jasné, že peniaze istotne budú tam! Kišš však krúti hlavou. On, Kišš, zasa čosi iné počul: vraj sa peniaze našli, no príbuzní si ich rýchlo rozdelili, ešte kým sa Rácz tralákal hore-dolu po republike. Endre sa rozčúli. Takú bohapustú lož ešte nepočul. Nech mu Kišš povie, kto také nehoráznosti rozširuje po dedine, a on, Endre, mu sám pôjde zapchať papuľu! Kišš mu naleje. Keď Endre vyzunkne dva štamperlíky domácej, ostane mu teplo a upokojí sa. Chlapec nie je žiadny hlupák, povie. Priamy a prostý, to hej. Veľa toho nenarozpráva. Ale páli mu to, boha!
Rácz vycíti, že by aj sám mal niečo povedať. On, Rácz, má aj pekný záhumienok. Potrebuje ženskú ruku. Oprať, navariť, poláskať. Sviňu nakŕmiť.
Kišš všetko chápe. Láska je láska, zdravie zasa, napríklad, zdravie. Ale peniaze sú peniaze. On môže Ráczovi poradiť, je starší a svetaskúsenejší. Bez peňazí v hotovosti je Rácz tak či tak hotový. Ani sa nepohne. On, Kišš, je mäsiar už dlhé roky. Vie, čo a ako. Všetko posrali balíčkovaným mäsom, kurvy! To je koniec mäsiarčiny. On, Kišš, sa Ráczovi jednoducho čuduje. Prečo ešte trčí v tom družstve? On, Kišš, tak mať jeho, Ráczove, roky, nič na svete ho tu neudrží! V meste sa váľajú peniaze na ulici, len pozbierať. Nech si ide do mesta zarobiť! Eržika ho počká, ak ho naozaj ľúbi. O zvieratá a záhumienok sa mu zatiaľ postará on, Kišš. Veď je mu ako vlastný syn. A nech neotáľa, nech sa hneď vychytí do mesta. Netreba zbytočne čas strácať.. Rácz by pred odchodom chcel vidieť Eržiku, no Kišš v tom nevidí zmysel. Načo, veď vie, ako vyzerá! Ešte naposledy naleje domácej. Potom pytačov vyprevadí na priedomie. Rácz celý smutný odcvála na hrmotnom konisku so sklonenou hlavou. Kútikom oka ešte zbadá, ako sa na obloku Eržikinej izby pohla záclona. Ešte v ten istý deň preženie sviňu, kravu i koňa do Kiššovej maštale. Zaprisahá sa, že hneď, ako to bude možné, vráti sa.
Na svitaní sa Rácz vydá na vlak.
Počul som, že odchádzaš, s falošným úsmevom mu povie pyšný Feri Bartaloš, jeho veľký nepriateľ ešte zo školských čias a jeden z Eržikiných nápadníkov. Zvlášť kvôli Ráczovi ešte za tmy docválal na stanicu na spenenom ťažnom konisku s mohutným zadkom a teraz na ňom drobčí uprostred nástupišťa. Divo sa smeje, biele zuby sa mu blýskajú vo svetle slnka, vychádzajúceho nad pustatinou. Rácz sedí na liatinovej lavičke v zle padnúcom birmovnom obleku, kufor pri nohe.
Hej, vážne ideš do mesta? zakričí Feri, keď si ho Rácz nevšíma. Kôň sa pod ním krúti a erdží. Len choď!
Rácz pokojne zdvihne hlavu a prestane si pozorovať nechty na pravej ruke. Keď sa on, Rácz, vráti, povie nevzrušené, a niečo sa dozvie, veď Bartaloš vie, čo má na mysli, zbije ho. Ba možno aj zabije. Eržika bude jeho, Ráczove, deti rodiť, to nech si Bartaloš zapíše za uši!
Ohohóóó! zasmeje sa pyšný Feri Bartaloš, akoby bol počul dáky dobrý vtip. Divo, pätami poženie obrovského, nemotorného koňa do cvalu. Onedlho po ňom ostane len hŕba pariaceho sa trusu na nástupišti.
Celý Ráczov majetok sa vmestí do kufra, ktorý zložil na pivom pokväckanú a poopľúvanú dlážku, plnú ohorkov a špiny. Utrmácaný z niekoľkohodinovej cesty objedná si pivo a poldeci. Obzerá sa v zrkadle, tvoriacom stenu za výčapom. Je malý a chudý, no taký kostnatý a hranatý, že pôsobí až zavalitým dojmom. Zle padnúci oblek, pokrčený a vyleštený na zadku a na stehnách, počerná tvár, vystríhaná lebka a veľké priesvitné uši pripomínajú amnestovaného trestanca.
Rácz zvažuje, čo podnikne. V meste je roboty plno, nech sa vyberie akýmkoľvek smerom. Môže robiť vo fabrike, v technických službách, pri železnici. Podstatné pre neho je, aby zarobil čo najviac. Len tak sa bude môcť čoskoro vrátiť a oženiť sa s Eržikou Kiššovou. Rácz sa veru nestratí. Mesto je veličizné, pracovných príležitostí hŕba. Rácz vytiahne noviny a začne študovať inzeráty. Nechtom si podčiarkuje zaujímavé ponuky.
Zamestnanie hľadáš? vľúdne sa Rácza spýta starec v špinavých montérkach, čo doteraz bezzubými ústami zápasil s dvoma pečivami a vysušenou fašírkou, nasiaknutou cigaretovým dymom. Rácz je uzavretý, nerád sa púšťa do reči s neznámymi. Hej, prehodí napokon neochotne a zdvihne poldecák k ústam. Starec sa zasmeje bezzubými ďasnami a tiež zdvihne svoj krígeľ piva k ústam, naznačiac štrngnutie. Teraz si pricestoval? vyzvedá. Teraz, odvetí Rácz zachmúrene. Nenávidí otázky. Položí poldecák na umakartovú dosku vysokého stola a postaví sa do radu. Kúpi si rožok, fašírku a ešte jedno pivo. Hladný si? vyzvedá starec a žičlivo sa usmieva. Rácz prikývne, prežúvajúc. Čo je starigáňa do toho, či je on, Rácz, hladný?
Ja som Donáth, basom ti, povie usmiaty starec a otrčí mu veličiznú ruku plnú mozoľov a zájdenej černe. Ja nie som, chcel by povedať Rácz a aj by tak urobil, keby bol doma, v dedinskej krčme. Lenže je v cudzom meste, v cudzom svete. Rácz, povie nedbalo a neochotne stisne podanú dlaň. Máš ruky, že by si mohol hovädá zabíjať, pochváli starec. Rácz len mrdne plecom a vráti sa ku svojej fašírke.
Viem o jednom dobrom fleku, povie starec po chvíli. Áno? znudene sa spýta Rácz, no uši sa mu stoporia. Dva platy by si bral, pokračuje Donáth, robota ľahká! Rácz si odkašle, omrvinka z fašírky mu vbehla do pľúc. Jazykom si prebehne po vnútrajšku úst, potom pomaly zoberie krígeľ a spláchne jedlo pivom. Čo za robota? začne vyzvedať potom. Donáth sa s tajomným úsmevom v tvári vychytí k výčapu, zanechajúc Rácza bez odpovede. Čo za robota, zopakuje Rácz, keď starý prinesie dve pivá.
Kuriča v hoteli robiť, povie Donáth. Ráczovi sa to nezdá. Vari na to netreba dáke skúšky? Ostentatívne si nevšíma pivo, koré starec zjavne priniesol pre neho. Aké skúšky, čo za skúšky? Starec sa chichoce. Keď on, Donáth, bude chcieť, vezmú Rácza i bez skúšok. Nech pováži - najluxusnejší hotel v meste. Sto rokov starý! Kotolňa bohužiaľ tiež. Donáth zosmutnie a vzápätí sa rozveselí. Čo je vyučený, spýta sa Rácza. Vyštudoval som dvojročnú poľnohospodársku školu, povie Rácz, nie bez hrdosti. To by malo stačiť, prikývne Donáth.
A čo je to za robotu? vyzvedá Rácz. Ľahká, dobrá robota, povie Donáth. No veľmi zodpovedná. Sám sa staráš o celú kotolňu, vo dne v noci. Berieš dva platy a všetky prémie a odmeny. Ak si sem prišiel rýchlo peniaze nahrabať, nemôžeš nájsť lepší flek. Nikde si tak skoro nenaplníš vrecká. A nenarobíš sa. Len tam musíš stále byť. O päť rokov si polmilionár a dovidenia! Donáth sa napije piva. Vypočuté Rácza vzruší, nedá sa dva razy núkať pivom. Čo o to, prišiel sem len za peniazmi, nič iné ho tu nezaujíma. Vôbec by mu neprekážalo, keby stále musel byť v kotolni. Aspoň by neminul toľko peňazí.
Ťahám to tam už vyše päťdesiat rokov, prezradí Donáth, ale už by som si chcel oddýchnuť. Sedem krížikov na chrbte. On, Donáth, by nerád len tak odísť. Zaplesnúť za sebou dvere a zbohom. To nie. Sľúbil, že za seba zoženie náhradu.
A skadiaľ viete, že ja som ten pravý? spýta sa Rácz. Máš takú širokú, poctivú tvár. Nevyzeráš na lenivca, ani na hochštaplera. Svetlá veľkomesta ťa nezmámia. Starec prevrhne zvyšok piva do bezzubých úst, potom sa vychriaka na špinavú dlážku. Cez zakalené a zaprášené okná výčapu vidno prichádzajúce a odchádzajúce električky. Ranný chlad pominul, slnce začalo pražiť. Ráczovi je horúco ako v skleníku. Ešte pivo? spýta sa Donáth. Rácz pokrúti hlavou. Je tá kotolňa ďaleko? Nie, odvetí starý, desať minút pešo. Chceš sa pozrieť? Nedbám, pripustí Rácz. Ale nič nesľubujem, jasné? Starý horlivo prikyvuje, uvidíš, bude sa ti páčiť. Pozývam ťa ešte na jedno poldeci, povie a vychytí sa do radu pri výčape. Rácz nepovie nie. Znesie ani kôň. Štrngnú si. Chcem sa oženiť a odsťahovať, pochváli sa Donáth. Starému človeku treba lásky. Mladému zasa peňazí. Taký je život, zafilozofuje si Donáth. Rum ho rozveselil.
Je slnečné, dusné dopoludnie. Akási žena sa nervovo zrútila uprostred rušnej ulice pred hotelom Ambassador. Čakala na zastávke električky. Ako sa vraví, rupli jej nervy a pred očami zízajúcich chodcov sa začala vyzliekať na nástupnom ostrovče-ku.
Dav pozostáva z ľudí rovnako uštvaných, nervóznych a nešťastných ako ona. Ich psychika však lepšie odoláva predpoludňajším horúčavám. Žena, vyzliekajúca sa na zastávke, neunikne pozornosti okoloidúcich. Všetci sa zastavia, obklopia nástupný ostrovček a vedno pocítia potrebu vmiešať sa do života nešťastnej polonahej osoby. Najmä mužom sa pri pohľade na bláznivú zrýchli tep, navalí sa krv do hlavy, vyhladí a napne sa im pokožka v tvári. Ozve sa hvizd, poznámky ironické i nenávistné. Ale žena nikoho nevníma, jej tvár prezrádza absolútne obrátenie do seba. Ktorýsi z cigáňov, večne sa obšmietajúcich okolo hotela Ambassador, sa pohotovo chopí nákupnej tašky, ktorú žena odhodila ako prvý bod svojho prízračného striptízu, a nenápadne sa s ňou vzdiali. Nik si to nevšimne, pohľad na ženu, vyzliekajúcu sa na ulici, prehlušil všetky ostatné vnemy.
Video-Urban to pozoruje tiež a tiež ho viac-menej vzruší pohľad na biele telo nešťastnej osoby. Ale príde mu zle z bezcitnej masy vtipkujúcich divákov a tak od vchodu do hotela Ambassador zatelefonuje na stopäťdesiatosmičku. NA ZASTÁVKE PRI AMBASSADORE VÁM KTOSI ROBÍ STRIPTÍZ, povie a zloží. Nemá záujem prísť do styku s policajtami. Teraz to potrebuje zo všetkého najmenej. Vo vrecku ho omína tisíc- markovka a zopár stoviek bude ešte musieť vyvexlovať, aby mal dosť na kameru, ktorú mu sľúbil priviezť Švéd Hurensson, známy. Potom sa Video-Urbanovi začne život! Kamera, to je záruka šťastnej budúcnosti. Urban má veľké plány. Bude chodiť filmovať svadby, oslavy. Za to sú pekné peniaze. Každý chce mať doma pamiatku na životnú udalosť a rád za to zaplatí.
Že má odvahu, ukazovať sa s takými kozami nahá, skomentuje predstavenie na zastávke strážca parkoviska, výstižne a priliehavo prezývaný Fredy Špáršvajn. Urban mlčí. Sleduje žlto-biele auto s majákom a dvoch policajtov so sivou dekou, ako sa vrhnú na vyzlečenú a nasilu ju vlečú do auta. Šialená sa bráni, hryzie, pľuje, meče hlavou a divo kope, odhaľujúc pri tom tie najintímnejšie miesta svojho tela, čo veľmi pobaví Špáršvajna.
Nebol tu dnes náhodou Hurensson? spýta sa Urban. Kto? nechápe strážca. Ten môj kamarát, netrpezlivo povie Urban, ten Švéd. Ten Švéd, premýšľa Špáršvajn, tak ten Švéd tu dnes ešte nebol.
Cestujúci na zastávke sú vzrušení ešte dlho po odchode hliadkového vozidla. Výnimočnosť situácie ich zblížila podobne, ako zbližuje kalamita, ktorú treba spolu pretrpieť. Električky však chodia. Každá odleje z davu zhrčeného na ostrovčeku a vypľuje zopár nových tvárí. Takých, čo o nedávnej scéne nemajú ani potuchy. Pre ne nadobúda pohľad na dámsku lodičku, odhodenú pod odpadkovým košom, celkom inú symboliku. Príbeh sa stratil.
Čo s ňou teraz budú robiť, spýta sa Špáršvajn Video-Urba-na. Tvár má ružovú od spokojnosti a dobrej nálady. Nerobí tu dlho a ešte z neho vyžaruje servilná spokojnosť ľudí, čo sa od dvojtisícového platu dostanú k príjmu niekoľkonásobne vyššiemu. Špáršvajn svoj flek dostal pomocou protekcie a teraz chce byť s každým zadobre. Možno, keď ju dvaja-traja policajti dobre vytrtkajú, že skrotne, povie dychtivo. Urban ho pozoruje, ako vyberá poplatok od prichádzajúceho vodiča, strká mu lístok za stierač a ukazuje voľné miesto. Hnusná, slizká, smradľavá sviňa, pomyslí si. Mal by si si už konečne raz zasúložiť, povie studeno, hľadiac zhnusené do tučniakových vodnatých očiek, a premôže pokušenie buchnúť mu zospodu do červenej vybe-račskej tašky, aby sa mu drobné rozleteli po celom parkovisku. Prosím? spýta sa Špáršvajn a predstiera, že nerozumel. Že by si si mal s dákou zasúložiť, povie Video-Urban. Je ti vidieť na očiach, že si celý život iba honíš cicku. No dovoľ, usmeje sa strážca. Ani sa neurazí, pomyslí si Urban, taký je so sebou spokojný. Keď toľko šetríš, poradí tučniakovi, mal by si raz investovať do nejakej baby, čo by ťa dobre vymrdala. Ešte nikdy som za to neplatil, ohradí sa Špáršvajn a zaleje ho rumenec. To je jasné, prikývne Urban, ešte si to ani nemal. Pozri sa tam, ukáže Špáršvajnovi na dve dievčatá, vystupujúce z veľkého mercedesu so zápa-donemeckou poznávacou značkou. Tie by ti pomohli. Zásadne robia vo dvojici, to je ich špecialita. Študujú medicínu, takže by si bol pre ne trochu hlúpy, ale keby si veľa nerozprával, azda by sa to stratilo. Aj tak by ich na tebe zaujímalo len koľko zaplatíš. Tak asi tristo mariek, odhadne Urban. To by stačilo. Zasmeje sa. A keby si im povedal, že si vo svojom veku ešte panic, urobili by ti to hádam i zadarmo. Tak čo? spýta sa zarazeného tučniaka, mám ti to vybaviť?
A ty si s nimi kamarát? spýta sa Špáršvajn. Samo, tvrdí Urban, ja som tu kamarát so všetkými. Ty si ešte o žiadnom Ambassadore nevedel, keď som tu ja už dávno taxoval. Vexlovať som začal až potom, keď taxikárčenie prestalo vynášať. Teraz je toľko čiernych taxíkov, že je každý rád, ak si za noc zarobí dve-tri stovky. Tak čo, chceš tie dve medičky?
Predtým si hovoril, poznamená zapýrený tučniak, že by mi dali i zdarma... Video-Urban nevydrží a rozrehoce sa. Špáršvajn sa zatvári urazene. Prepáč, povie Urban, vôbec tie dievčatá nepoznám. Poznám tu veľa ľudí, ale len málo kuriev. Iba tie, čo som občas viezol. Starý, prihovorí sa, keď vidí zmätok v tučniakovej tvári, neser sa! Ver mi, že ja mám tie isté problémy so ženskými ako ty. Dokonca to mám ešte ťažšie ako ty; som otrokom svojej vlastnej estetiky.
Špáršvajn nerozumie. Pod estetikou si predstavuje jedenie pomocou vidličky a noža. Našťastie, nával prichádzajúcich áut ho tak zamestná, že si Urbana prestane všímať. Urban sa môže poobzerať po nejakom kšefte. Strmo pristúpi k práve zaparko-vavšiemu rakúskemu opelu s obligátnou otázkou na jazyku. Necíti sa pri tom dobre a trochu ho to ponižuje, ale potrebuje ešte aspoň tristo mariek. Dnes-zajtra príde Hurensson s vysnívanou kamerou a bude ho treba vyplatiť. A potom dovidenia, vexel! Video-Urban sa stane drobným podnikateľom. Do Ambassadoru si zájde iba občas na pohárik pred spaním a už nikdy zo seba nebude robiť tajtrlíka pre pár šupov. Nie je problém zarobiť veľa peňazí, problém je zarobiť ich tak, aby človek mohol mať sám seba vo vážnosti.
Urban práve premýšľa, že by sa zasa na chvíľu mohol ukázať v robote, v obchodnom dome oproti, kde je zamestnaný ako aranžér, ale kde sa zdržuje len v tých najvýnimočnejších prípadoch, keď zrazu uvidí, ako sa po parkovisku a chodníku oproti hotelu Ambassador rozbehne skupinka policajtov. Záťah, napadne mu. A on, Urban má pri sebe tisícdvesto mariek! Keď ho chytia, kamera je v ťahu! Pritisne sa k stene a nenápadne, po centimetroch ustupuje smerom k pasáži do dvora. Má výhodu, ešte ho nezbadali. Nespúšťajúc pohľad z policajtov, šacujúcich cigáňov a vexlákov a nakladajúcich ich do antona, hmatká rukou po stene. Keď nahmatá roh, bleskurýchlo sa prešmykne do temného podchodu a rozbehne sa do dvorčeka. Ešte stále nemá istotu, že ho nevideli. Strach, že sa mu neuskutoční jeho sen, ho uvrhne do paniky. Otvorí plechové dvere do kotolne a znútra sa na ne udýchaný navalí. Je v bezpečí. Poobzerá sa. Kovové schodíky vedú do podzemia. Zbehne dolu a rozhodne sa ostať v kotolni. Radšej chvíľu počká, nech sa to vonku upokojí. Sadne si na lavicu za oštiepaný stôl a vytiahne šuchotavé, zachovalé bankovky. Ich zamatový dotyk a kovové farebné odtiene ho upokoja. Toto istotne bude stačiť, pomyslí si; Hurenssonovi presne povedal, aký typ má priniesť. Viac ako tisíc stopäťdesiat mariek nestojí. Pochopiteľne, vo Švédsku môžu byť relácie iné. Azda by mal ešte zo dve stovky kúpiť; keď bude mať videokameru v rukách, do roka má tie prachy späť.
Leto vrcholí. Horúčavy sú temer neznesiteľné, stromy svietia sýtou zeleňou. Všade je plno hluku, farieb, ľudí, áut. Rácz kráča neisto. Čuduje sa Donáthovi, ako sa môže v tom zhone vyznať.
Toto je predajňa Mototechny, ukáže mu starý na výklad, plný ozdobných nálepiek, integrálnych prílb a pumpičiek na pneumatiky. Na poschodí je drogéria, pokračuje Donáth, a tu, v Tatra-pasáži je Kožatex a domáce potreby. To všetko vykurujeme my, zdôrazní. No a za rohom je Ambassador.
Hotel vyzerá naozaj honosne. Týči sa do výšky šiestich poschodí. I napriek ošarpanému a zanedbanému vzhľadu vidno, že pochádza z lepších čias. Pred hotelom je strážené parkovisko.
V dvoch radoch proti sebe tu parkujú autá zahraničných značiek.
V suteréne je bar-varieté, poučuje Donáth Rácza, čo vypliešťa oči na livrejovaného vrátnika stojaceho pod plátennou markízou a prísne hľadiaceho do ulice s rukami založenými za chrbát. Hotelový vchod sa leskne mahagónom a dymovým sklom. Rácz sa dostal do sveta úplne neznámych javov - väčšinu z toho, čo vidí, vidí prvý raz v živote.
Tancujú tam skoro celkom nahé pipky, pokračuje Donáth a žmurkne na Rácza. A vy ste tam už boli? spýta sa Rácz. Ako hosť nie, prizná sa Donáth, to je len pre cudzincov. Ale v zime tam občas chodievam odvzdušniť radiátory a tak. Doobeda, keď mávajú tréningy. Tancujú na pódiu a skoro nič na sebe nemajú. Všetko sú to kurviská. Po programe sa vláčia s cudzincami. A prečo nie? hovorím si. Nech si zarobia, kým sú mladé. Čo? Rácz mlčí. V podstate ho to nezaujíma. On len aby už začal zarábať. Tento svet ho nezaujíma, poslúži mu len na to, aby sa čo najskôr dostal do toho svojho. Zalezie do kotolne a vylezie až vtedy, keď s peniazmi pocestuje späť domov. Na vojne bol taký istý. Všetci sa drali o vychádzky a Rácz nebol za celé dva roky ani raz. Radšej sa zatvoril do posilovne a dvíhal činky. Čo všetko musel podniknúť, aby ho dôstojníci nevyhnali na nútenú vychádzku! Jeho kamaráti si významne poklepávali na čelo. Ale Ráczovi neprekážalo byť dva roky zatvorený v kasárňach. Hneď na začiatku si oťukal svoj svet a potom už sa v ňom cítil ako doma. Výlety do neprebádaného terénu ho nelákali. Často si hovorieval, aké by to bolo krásne, keby tak narukoval do ponorky, tá by sa ponorila a opäť by sa vynorila až o dva roky. Keď Rácza prepúšťali do civilu, odovzdal takmer nepoužitý vychádzkový odev. S výnimkou zopár nútených filmových predstavení počas prijímacieho výcviku, prísahy a cesty na rodičovský pohreb, ho nemal na sebe. Aj obe dovolenky si nechal preplatiť. Kotolňa bude jeho ponorkou, rozhodne sa Rácz. S okolitým svetom bude udržiavať len ten najnutnejší kontakt. Nič ho na ňom nebude zaujímať, len koľko peňazí si z neho bude môcť priniesť domov.
Tadiaľto, povie Donáth. Rácz prikývne. Zohne sa a zodvihne igelitové vrecúško. Prizrie sa, sú v ňom akési cudzie bankovky. Tak čo je, netrpezlivo naň volá Donáth. Rácz strčí vrecúško do nohavíc, poobzerá sa a nasleduje Donátha temnou pasážou do dvora. Tam hore je kuchyňa, ukazuje Donáth na sivý zadný trakt, očividne pristavaný v neskorších časoch. A tu dolu je zasa práčovňa. Občas im kúpiš kávu a ony ti za to budú prať.
Rácz premýšľa, kto mohol stratiť vrecúško s cudzokrajnými peniazmi. Nejde mu to do hlavy. Vyzerá to, akoby ich ktosi náročky skryl do veľkej, plochej azbestocementovej nádoby s ozdobným kríkom. Akoby si po ne chcel prísť neskôr. Ráczovi to nejde do hlavy, ale Donátha sa nespýta. Načo starca zasväcovať? On, Rácz, si všetko zistí i bez neho.
A tu dolu je kotolňa, ukáže Donáth. Otvorí plechové dvere a po úzkych schodíkoch obaja zbehnú do podzemia. Tu si odlož kufor, povie Donáth Ráczovi a ukáže na rozheganý stôl. Ráczovi chvíľu potrvá, kým sa rozhľadí po tmavej miestnosti. Cez zafúľané okienka sem zhora prúdia lúče denného svetla, prefiltrované žiarivými časticami prachu, poletujúcimi vo vzduchu. Vzadu sú umiestnené kotly, teraz mŕtve a studené. Iba v tom ľavom sa kúri. Z potrubia uniká para. Je to stará kotolňa, povie starec a sadne si, všade už kúria plynom či olejom. Keby túto chceli prerobiť a zmodernizovať, museli by pol hotelovej budovy zbúrať. Na celý rok by museli zastaviť prevádzku a hotel by nesplnil plán. Aj obchody by museli zatvoriť, tvrdí Donáth.
Vzadu sa otvoria dvere na chodbu a vojde akýsi dlhovlasý mladík. Čo ty tu robíš? spýta sa so smiechom Donáth. Zasa ťa naháňali?
Sú ešte hore policajti, pán Donáth? spýta sa mladík. Donáth pokrúti hlavou. Ani noha tam nie je. Čo, zasa bola razia? A riadna, zdôrazňuje mladík, musel som sa skryť u vás. Nuž čo, mrdne plecami starec, ty sám sebe najlepšie rozumieš. Ale keď ma len raz dostaneš do prieseru, neželaj si ma! Mňa do tvojich kšeftov nič nie je, to vieš. T...
tomasz.mort