Jan M.Vianney - Kazne.doc

SV. JÁN VIANNEY - KÁZNE

SVÄTÝ  JÁN  MÁRIA VIANNEY

KÁZNE 

FARÁRA  Z  ARSU

VARŠAVA  2003

VYDAVATEĽSTVO

VIATOR

ENCYKLIKA

SACERDOTII  NOSTRI  PRIMORDIA

Encyklika Jána XXIII. katolíckemu episkopátu

na sté výročie nábožnej smrti svätého farára z Arsu,

1. augusta 1959

Úvod

Významná zhoda

1. Najčistejšia radosť, ktorá sprevádzala moje kňazské primície, sa mi navždy spája v pamäti s hlbokým pohnutím, aké som zažil 8. januára 1905 vo vatikánskej bazilike z príležitosti slávneho blahorečenia pokorného francúzskeho kňaza Jána Máriu Krstiteľa Vianneya. Vtedy, bolo to len niekoľko mesiacov po mojom povýšení na kňazský úrad, ma hlboko zasiahla obdivuhodná kňazská postava, ktorú môj predchodca sv. Pius X., niekdajší farár zo Salzano, s takou radosťou predstavil ako vzor pre všetkých pastierov duší.

Ani po toľkých rokoch nemôžem si na to zaspomínať bez toho, že by som sa znovu nepoďakoval božskému Vykupiteľovi za túto význačnú udalosť, za duchovný podnet, ktorý mi takto vtlačil do duše už na začiatku môjho kňazského života.

2. Pamätám si aj to, že v deň tohto blahorečenia som sa dozvedel o povýšení medzi episkopát mons. Giacoma Maria Radini-Tedeschiho, veľkého biskupa, ktorý ma mal o niekoľko dní povolať do svojich služieb a ktorý bol mojím učiteľom a najdrahším otcom. A v jeho spoločnosti som začiatkom toho istého roku 1905 po prvý raz putoval do Arsu, skromnej dediny, ktorú jej svätý farár navždy preslávil.

3. V roku, v ktorom som prijal plnosť kňazstva, pápež slávnej pamäti Pius XI. novým rozhodnutím Prozreteľnosti pristúpil 31. mája 1925 k slávnostnej kanonizácii „chudobného farára z Arsu“. Najvyšší veľkňaz vo svojej homílii s potešením opisuje „štíhlu postavu Jána Krstiteľa Vianneya, hlavu, ktorá žiari akoby bielou korunou dlhých vlasov, chudú tvár zničenú pôstmi, z ktorej natoľko vyžarovala nevinnosť a svätosť pokornej a umiernenej duše, že stačil prvý pohľad na neho a zástupy prichádzali na blahodarné myšlienky“ [1]. Trochu neskôr ten istý pápež v jubilejnom roku svojho kňazstva doplnil gesto sv. Pia X. voči kňazom Francúzska a rozšíril nebeský patronát sv. Jána Márie Vianneya na celý svet, „aby napomáhal duchovné dobro kňazov celého sveta“ [2].

4. Ctihodní bratia, tieto činy mojich predchodcov, na ktoré sa mi viaže toľko mojich milých spomienok, si veľmi rád pripomínam, ctihodní bratia, na sté výročie svätého farára z Arsu. 4. augusta 1859 odovzdal totiž dušu Bohu, zodraný námahami za vyše štyridsaťročnej pastoračnej služby ako predmet jednomyseľného uctievania. Dobrorečím Božej prozreteľnosti, ktorá už dvakrát potešila a osvietila slávnostné okamihy môjho kňazského života jasom svätosti arského farára, že mi znovu ponúka, a to od začiatku tohto najvyššieho pontifikátu, príležitosť velebiť takú slávnu pamiatku tohto pastiera duší. A vy sa, na druhej strane, nebudete čudovať, ak sa v liste, vám adresovanom, môj duch a moje srdce osobitným spôsobom obracajú na kňazov, mojich najmilších synov, aby som ich všetkých naliehavo podnietil – najmä tých, čo sú v pastoračnej službe - rozjímať o obdivuhodnom príklade jedného ich spolubrata v kňazstve, ktorý sa stal ich nebeským patrónom.

Učenie tohto storočia

5. Zaiste jestvuje už mnoho pápežských dokumentov, ktoré kňazom pripomínajú požiadavky ich stavu a vedú ich vo vykonávaní ich služby. Aby som pripomenul len tie najdôležitejšie, znovu odporúčam exhortáciu „Haerent animo“ sv. Pia X. [3], ktorá ma podnecovala v prvých rokoch môjho kňazstva, učiteľskú encykliku „Ad catholici sacerdotii fastigium“ Pia XI. [4] a spomedzi mnohých dokumentov a prejavov  môjho bezprostredného predchodcu o kňazstve jeho exhortáciu „Menti nostrae“ [5], ako aj obdivuhodnú trilógiu na počesť kňazstva [6], ktorú mu vnukala kanonizácia sv. Pia X. Tieto texty, ctihodní bratia, sú vám známe. Ale dovoľte mi spomenúť tu s pohnutím posledný prejav; smrť zabránila Piovi XII., aby odznel, ale zostáva poslednou slávnostnou výzvou tohto veľkého pápeža ku kňazskej svätosti. Píše sa v ňom: „Sviatostný charakter vysviacky z Božej strany spečaťuje večnú zmluvu o jeho zvláštnej obľube, ktorú si od vyvoleného stvorenia vyžaduje ako odplatu vlastné posväcovanie... Klerik bude vybraný spomedzi ľudu, bude mať výsadu vlastnenia Božích chariziem, bude uchovávať Božiu moc, slovom, bude „alter Christus“ ... On nepatrí sám sebe, ako nepatrí rodičom, priateľom, ani jedinej vyhranenej vlasti: univerzálna láska bude jeho dychom. A vlastné myšlienky, vôľa, city nie sú jeho, ale Kristove, ktorý je jeho životom“ [7].

6. Sv. Ján Mária Vianney nás všetkých pobáda na tieto vrcholy kňazskej svätosti a ja na ne s radosťou pozývam dnešných kňazov; pretože ak aj poznám ťažkosti, s ktorými sa stretávajú v osobnom živote a tie, ktoré vyplývajú z bremena túžby, ak aj neignorujem pokušenia a únavy niektorých, skúsenosť mi hovorí o odvážnej vernosti veľkej väčšiny a duchovnom vzostupe tých najlepších. Jedným i druhým adresuje Pán v deň vysviacky túto vetu plnú nežnosti: „Iam non dicam vos servos, sed amicos“ [8]. Kiežby im táto moja encyklika pomohla zachovať sa a rásť v tomto Božom priateľstve, ktoré je radosťou a silou každého kňazského života!

Cieľ encykliky

7. Nemám, ctihodní bratia, v úmysle zaoberať sa tu všetkými stránkami súčasného kňazského života; naopak, podľa príkladu sv. Pia X. „nepoviem vám veci, ktoré by ste už nepočuli, alebo by boli niekomu nové, ale jednoducho to, čo je dobré každému pripomenúť“ [9]. Keď totiž budem opisovať črty svätosti arského farára, povedie ma cieľ zdôrazniť niektoré stránky kňazského života, ktoré sú v každom čase podstatné, ale v našich dňoch nadobúdajú takú dôležitosť, že pokladám za povinnosť svojho apoštolského poslania osobitným spôsobom o tejto veci hovoriť z príležitosti spomínaného stého výročia.

Cirkev, ktorá oslávila tohto kňaza, „obdivuhodného pre jeho pastoračnú horlivosť a pre neustálu túžbu po modlitbe a pokání“ [10], dnes sto rokov po jeho smrti, prežíva radosť, že ho môže predstaviť kňazom celého sveta ako vzor kňazskej askézy, ako vzor nábožnosti, najmä eucharistickej a vzor pastoračnej horlivosti.

Kňazská askéza

Prvá časť

8. Hovoriť o sv. Jánovi Márii Vianneyovi znamená vybaviť si v mysli postavu mimoriadne umŕtveného kňaza, ktorý sa z lásky k Bohu a za obrátenie hriešnikov zriekal jedla a spánku, ukladal si drsné bičovanie a predovšetkým až heroicky sa zriekal sám seba. Ak je pravda, že vo všeobecnosti sa od veriacich nevyžaduje kráčať po takejto výnimočnej ceste, Božia prozreteľnosť to zariadila tak, aby v Cirkvi nikdy nechýbali pastieri duší, ktorí pohnutí Duchom Svätým neváhajú uberať sa po nej, lebo najmä takí muži robia zázraky obrátenia. Obdivuhodný príklad odriekania arského farára, „prísneho na seba a mierneho voči druhým“ [11], všetkým výrečne a vážne pripomína prvoradé miesto askézy v kňazskom živote.

Evanjeliové rady a kňazská svätosť

9. Keď môj predchodca Pius XII. chcel čo najviac objasniť toto učenie a rozptýliť niektoré dvojznačnosti, upresnil, že je nepravé tvrdenie, podľa ktorého „klerický stav – ako taký, a nakoľko pochádza z Božieho zákona – svojou povahou alebo aspoň postulátom svojej prirodzenosti si vyžaduje, aby jeho členovia zachovávali evanjeliové rady“ [12]. A pápež správne dodáva: „Klerik teda nie je z Božieho zákona viazaný evanjeliovými radami chudoby, čistoty a poslušnosti“ [13]. Ale veľmi by sme sa mýlili v posudzovaní myšlienok tohto pápeža, takého ustarosteného o svätosť kňazov, ako aj o trvalé učenie Cirkvi, keby sme si mysleli, že svetský kňaz je menej povolaný k svätosti ako rehoľník. Opak je pravdou, pretože vykonávanie kňazských funkcií „si vyžaduje väčšiu vnútornú svätosť, než sa vyžaduje aj od rehoľného stavu“ [14].A ak na dosiahnutie tejto svätosti života neukladá kňazovi uskutočňovanie evanjeliových rád na základe klerického stavu, predsa sa mu predkladá ako kráľovská cesta kresťanského posväcovania. Napokon, na moju veľkú útechu mnohí veľkodušní kňazi to dnes pochopili, a hoci zostávajú v radoch svetského kléru, dožadujú sa cirkvou schválených nábožných združení, aby sa v nich dali viesť a podporovať na ceste k dokonalosti!

10. Presvedčení, že „veľkosť kňazstva spočíva v napodobňovaní Ježiša Krista“ [15], kňazi budú teda, väčšmi než kedykoľvek predtým pozorní na výzvu božského Majstra: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ [16]. Svätý arský farár, ako sa o ňom píše, „často rozjímal o tejto vete nášho Pána a snažil sa uviesť ju do praxe“ [17]. Boh mu dal milosť zostať jej hrdinsky verný a jeho príklad nás ešte stále vedie na ceste askézy, na ktorej žiari veľkým jasom svojou chudobou, čistotou a poslušnosťou.

Sv. Ján Vianney – obdivuhodný vzor evanjeliovej chudoby

11. Na prvom mieste zachovávajte chudobu pokorného farára z Arsu, dôstojného súpera sv. Františka z Assisi, ktorého bol – ako člen tretieho rádu - verným nasledovníkom. Bohatý, keď bolo treba dať druhým, ale chudobný pre seba, žil v úplnej odpútanosti od dobier tohto sveta a jeho naozaj slobodné srdce sa naširoko otváralo všetkým hmotným i duchovným biedam, ktoré sa na neho valili. „Moje tajomstvo je jednoduché“, hovorieval: „Všetko dať a nič si nenechať“ [18]. Jeho nezištnosť spôsobila, že bol starostlivý o chudobných, najmä o tých vo farnosti, voči ktorým prejavoval mimoriadnu jemnosť a zaobchádzal s nimi „so skutočnou nežnosťou, ohľaduplne, treba povedať úctivo“ [19]. Odporúčal počínať si neúctivo voči chudobným, lebo takýto nedostatok úcty dopadá na Boha; a keď mu biedni klopali na dvere a on ich dobrotivo prijímal, bol šťastný, že im mohol povedať: „Ja som chudobný ako vy; dnes som jedným z vás“ [20]. Na konci života veľmi rád opakoval: „Som veľmi spokojný: nemám už nič a dobrý Boh ma môže zavolať, kedy bude chcieť“ [21].

Aplikácia pre dnešných kňazov

12. Z toho môžete, ctihodní bratia, vyrozumieť, s akou láskou povzbudzujem našich drahých synov v katolíckom kňazstve, aby rozjímali nad týmto vzorom chudoby a činorodej lásky. „Každodenná skúsenosť dokazuje – písal Pius XI., a myslel práve na svätého farára z Arsu, „že kňazi skromného života, ktorí podľa učenia evanjelia nehľadajú v ničom vlastný prospech, sú obdivuhodným dobrodením pre kresťanský ľud“ [22]. Keď ten istý pápež uvažoval o dnešnej spoločnosti, adresoval aj kňazom toto vážne napomenutie: „Dnes, keď sa vo svete dá za peniaze všetko predať a všetko kúpiť, musia kráčať slobodní od každého sebectva, musia žiť vo svätom opovrhovaní nízkym lakomstvom, nesmú hľadať vlastný zisk, ale dobro duší, nesmú pracovať pre svoju slávu, ale slávu Božiu“ [23].

13. Tieto slová by si mali zapísať do srdca všetci kňazi. Ak sú tu takí, čo oprávnene vlastnia osobné majetky, nech sa na ne nenaviažu. Skôr nech si pripomínajú povinnosť, ako ju vyjadruje Kódex kánonického práva o cirkevných majetkoch: „Nadbytok dať chudobným alebo na dobré ciele“ [24]...