Pavel Beblavý: Jánošík
Pavel Beblavý
Jánošík
Digitalizátor: Viera Ecetiová, Pavol Tóth, Dorota Feketeová, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Robert Zvonár, Vladimír Fedák, Jana Sadloňová, Andrea Lesňáková, Petra Pohrebovičová, Michaela Ďurková, Ivana Bezecná, Lenka Zelnáková, Daniela Kubíková, Peter Kašper, Andrea Minichová, Silvia Harcsová, Miroslava Školníková, Lucia Trnková, Zuzana Babjaková, Katarína Mrázková, Alžbeta Malovcová, Martin Droppa, Roman Korenek, Roman Sány, Janka Danihlíková
Copyright © 2009 Zlatý fond denníka SME
Tento súbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/
Pôvodná publikácia 0
Diel prvý 0
1 0
2 0
3 0
4 0
5 0
6 0
7 0
8 0
9 0
10 0
11 0
12 0
Diel druhý 0
Diel tretí 0
10. 0
13 0
14 0
15 0
16 0
17 0
18 0
Diel štvrtý 0
Pôvodná publikácia
Pavel Beblavý. Jánošík. František Jurák. Bratislava. 1949. 259. .
Bibliografické poznámky
Jánošík. Povesť o hrdinovi a dobrodincovi ľudu zo XVII. storočia
Vydal František Jurák, Bratislava
Vytlačila Kníhtlačiareň „Grafia“ v Banskej Bystrici
Diel prvý
1
Bolo to ktorýsi rok na sklonku XVII. storočia. Bolo to vtedy ináč, ako dnes. Tie naše vrchy, hole, doliny a úbočiny, tie zámky i pánske paloty sú svedkovia toho, čo sa tu kedysi dialo. Hej, keby vedely rozprávať, tie by nám toho narozprávaly, že by sa nám ani driemať nechcelo. I otvárali by sme oči a ústa, napínali sluch, aby nám neušlo ani slovíčko z ich rozpráv. Každý hájik, každá niva, každá studnička, potôčik, úbočina, ukrývajú tajnosti minulých zašlých časov a strežú ich, ako zakliate panny v zlatých zámkoch. Túžobne čakajú i ony na bohatiera, ktorý by ich vyslobodil z veľkej kliatby. Tichý vetrík roznáša ich kvílenie, ktorému však dosiaľ nik neporozumel a nariekanie jeho nepoňal. No, čo sa nestalo, stať sa môže. Veky ešte neuplynuly, nádeje nezahynuly. Keď neprišiel, ešte vždy môže prísť bohatier, ktorý vyslobodí zakliatu pannu hôr tatranských. Slniečko vyjde a zaligoce sa zase v nádhernej kráse, ako sa ligotávalo predtým.
Ligoce sa ono i dnes. Svetlo jeho pokrýva okolie. Žiari v ňom Biela hora, pokrytá bieluškým snehom. V hore je ticho ako v hrobe, len kedy-tedy preletí ponad ňu lačné vtáča, čo si hľadá potravu. Ale, čože najde úhožiatko teraz v hore, zasypanej snehom? I zasadne na vrcholec vysočizného dubiska, aby sa ohliadlo, či ozaj už nikde ničoho nieť, či by zahnalo svoj hlad. I odpočinúť si chce. Sotva však, že sa posadí, otrasená inovať sšuští dolu stromom, zaplaší úbožiatko, a ono vydesené strepotá krídelkami, schytí sa hore a odletí ako blesk ponad horu a zase nastala predošlá tichosť. Prejde chvíľa a nič ju nepretrhne… ba hej! Počuť ako by hovor ľudský, alebo piskot zvera. Naozaj! Cestou kráčajú dve postavy. Zamrznutý sneh im hviždí pod nohami, ich krok je rýchly, pevný. Obaja sú ešte mladí, ale ich obočie, malé fúziky a dlhé, na plece splývajúce vlasy pokrýva biela inovať, takže vyzerajú nie ako dvadsaťpäťroční šuhaji, ale ako by už šesťdesiat, sedemdesiat rokov mali za sebou.
Kedy, tedy strasú so seba inovať, poutierajú pekné tváre, ponaprávajú svoje kepienky, zamenia niekoľko slov, a ako by o závod stúpajú vpred. Vzdor namáhaniu zdá sa im, že tej cesty neubúda, ba že rastie. Keď si myslia, že už hodný kus urazili a ešte vždy sa nachodia v hore, tu jeden z nich povie:
„Počuj, Ďurko, mne je už aj teplo, bárs mám čižmy zmrzlé ako roh.“
„Zima nie je ani mne, braček, a mojim čižmám nevedie sa lepšie ako tvojim,“ odpovedal druhý, a utierajúc si malé fúziky, pokračoval: „Mne však len o to ide, aby sme do večera boli na mieste.“
„Bol by parom, keď tak pôjdeme, aby sme neprišli. Najtiaž nám len von z hory, čo chvíľa sme v Jablonici. Tam sa občerstvíme, odpočinieme a pôjdeme ďalej. Do Senice nebudeme mať už žiadnych vrchov, cesta nám bude lepšie ubiehať.“
„Jajže, môj milý, lenže v Senici sme ešte nie vo Vrbovciach.“
„Zo Senice pôjdeme do Sobotišťa a zo Sobotišťa na Vrbovce punktum.“
„No, veď je dobre; ale čo naše nohy na to povedia a naše žalúdky sa tiež dobre vypostia.“
„Tým lepšie nám bude chutiť večera, keď sa vypostíme. Budúže sa mať opekance!“
„No, len sa maj na pozore, aby nám zuby na prázdno nekleply!“
Vtom došli až na okraj hory. Pred nimi sa otvorila dolina jablonická a na nej Jablonica so svojimi domčekami. Pohľad na Jablonicu ako by v nich novú silu a čerstvosť rozprúdil, a oni strmším krokom stúpali napred. Už vošli do dediny, s tým úmyslom, že sa tu posilnia, aby tým lepšie mohli kráčať. Vošli tedy do hostinca. Ale v hostinci nebolo nič hotového a oni nechceli čakať, kým by im hostinský mohol dať niečo pripraviť. Keď nebolo ničoho, mali sa k odchodu, že snáď v Senici budú šťastlivejší.
Už sa chytali kľučky, že pôjdu ďalej, keď sa odrazu otvorily dvere a dnu vstúpili dvaja chlapi, ktorí im zakročili cestu.
„Daj Boh šťastlivý dobrý deň!“
„Pán Boh daj aj vám! Vítam vás u nás!“ hovorí hostinský usmiato.
„Máte čo pod zuby?“ pýta sa hostinského jeden z príchodzích.
„Veru, hotového niet nič. I títo páni sa už dopytovali; kým by sa ale čo prihotovilo, nechcú čakať, že im je náhlo. Nuž a keď je dnes pôstny deň, ani sme nič nechystali,“ vyhováral sa hostinský.
„Nuž, a kto sú tí páni?“ pýtal sa jeden z príchodzích, vysoký, pekne urastený chlap, otriasajúc si mráz z kabanice.
„Stavil by som sa, že sú to kompáni z trnavských škôl,“ povie druh predošlého.
„Uhádli ste!“
„Veď vám to už na nose sedí!“ povie predošlý, silný, územčitý chlap, vykrútiac si dlhé, čierne, celkom omrzlé fúziská.
„No, aj my by sme snáď uhádli, kto ste vy, keby sme mali čas na hádanie,“ vetil kompán. „Vy ste iste mäsiar.“
„Máme ešte ďalekú cestu pred sebou. Vrbovce nie sú za humnami.“
„Nevídali,“ povie posmešne pohodiac plecom a vykrúcajúc si ďalej fúziská ten, ktorého kompán mäsiarstvom poctil; „veď aj my ta ideme. Môžeme teda spolu cestovať.“
„A je to ešte ďaleko?“ spýtali sa kompani.
„Takým vypostávaným ľuďom, ako ste vy, páni, môžem povedať, že pred nosom. A keď si ja tam trúfam ešte dnes večerať…“
„Veď aj my to samé chceme,“ skočili mu študenti do reči; „preto sa aj ponáhľame, lebo by sme neradi zmeškali dnešné opekance.“
„Keď teda chcete, môžeme spolu cestovať. Ale my sa veru nepohneme s prázdnym žalúdkom, lebo to cesty zle ubúda.“
„Pravdu máte,“ dosvedčovali kompáni. „I my by sme neradi na ceste hladovať, ale zase ani zmeškať dobrú večeru, na ktorú sa už od dávna tešíme.“
„Keď je tak, pôjdeme teda spolu. Vy ale, hostinský, pousilujte sa čím skoršie dať niečo pristrojiť.“
„Hneď, páni moji; kohút ani vajcia nesnesie, čo sa bude kúriť z misy na stole,“ hovoril hostinský a bral sa von dvermi.
„Nezabudnite ale skorej vína doniesť, nech si žalúdky trocha rozmrazíme!“ volal mäsiar za odchodiacim hostinským. „Ale z toho najlepšieho, čo máte, čo sám gróf z neho pijáva!“
Študenti a ich spoločníci usadili sa za podlhovastý stôl. Iskrivé, dobré víno rozviazalo všetkým štyrom jazyky, a rozhovorom a prípitkami si krátili čas, kým prišla sľúbená misa na stôl.
2
Keby nebola zima a keby sneh ako plachta nepokrýval vrchy a doliny, videli by sme krásu hôr a dolín tatranských, ktorá za našich časov mnoho stratila zo svojej pôvodnosti a pôvabnosti. Cele ináč vyzeralo to kedysi a cele ináč vyzerá dnes. Kedysi bolo tu menej obyvateľstva a viacej hôr. Teraz máme opak toho: mnoho obyvateľstva a málo hôr.
Hory a húšťavy nitrianske boly kedysi útulkami a skrýšami, či pred divokým Turčínom, či pred nemilosrdným zemepánom a či pred inými nepriateľmi. Do hustých velikánskych hôr utiekali sa stíhaní. Tak povstaly veliké kopanice myjavské, sobotištské, vrbovské a iné. Tu mali pokoj tí, čo sa sem utiahli: nepriateľ sa sem tak ľahko neodvážil, ba ani tak ľahko nemal prístup.
Velikánske hory musely časom ustúpiť presile rozmnoženého obyvateľstva, lenže, žiaľ Bohu, i na takých miestach, kde nemohly stáť až podnes, lebo na ich mieste niet ani lúky, ani role, ba ani len pašienka pre lichvu.
V každom chotári nachodia sa plešivé neužitočné hole a vrchy, na ktorých predtým stávaly storočné dubiská, buky a posvätné lipy. Dážď a príval smýva prsť a odkrýva predtým oku ľudskému ukryté skalisko.
V kotline takýchto pekných hôr leží mestečko Vrbovce. Hory však zmizly i tu s povrchu zeme a dnes už len vrchy zostaly. Ostrý vrch na východe, Žalostiná na západe, na poludnie Pecková a vrch Vesny: to sú tie štyri najhlavnejšie vrchy, medzi ktorými sa rozprestierajú Vrbovce.
Uprostred mestečka stojí kostolík, stavaný vo tvare kríža, s dosť hodnou bielou vežou. Kostolík je obohnaný vysokým múrom, aby v prípade nepriateľského náporu mohol byť lepšie bránený. Stavba kostola spadá do časov dávno zašlých, patrí k najstarším kostolom, ktoré sa nachodia na území Nitrianska. Na jednej z chrámových stolíc nachodí sa až po dnes meno „Žižka“. Okolo kostolných múrov stoja krásne lipy.
Na južnej strane kostola stojí biely, nad iné väčší dom. Práve vyšiel z neho vysoký, udatný muž. Jeho oblek poukazuje na kňazský úrad. Pán farár Chabzda, zdalo sa, že niekoho vyzerá. Už viackrát vyšiel, zastal si pred farou na cestu a hľadel nadol. Okolo neho idúca ženička sa zastavila pri ňom a pýtala sa dobrosrdečne, či niekoho čaká.
„Čakám hosťov, dvoch mladých pánov z Trnavy,“ odpovedal farár, „a akosi nechodia. Nuž som nepokojný.“
„A veru, bude už aj tma na nich, ich milostiam; a kto vie, či nebude aj metelica,“ hovorila ženička a dajúc „dobrú noc“, poberala sa ďalej. Kňaz postál ešte za chvíľku, potom i on vošiel do fary, lebo sa už začalo zvečerievať.
O chvíľu ozval sa večerný zvon na pokoj. Na uliciach bolo ticho. Malé oblôčky domov jeden po druhom začaly sa osvetľovať. No, nebesá poťahovaly sa hustými snežnými oblakmi a netrvalo dlho, čo sa sneh len tak sypal nadol.
Ale tichosť vonku netrvala dlho. V mestečku na hornom i dolnom konci, na Radku i na újazdoch ozvaly sa ako by razom nábožné, radostné spevy: „Čas radosti, veselosti“, „Kristus, syn Boží narodil sa nyní“, a iné, zvestujúce narodenie Krista Pána. Radostný spev neprekazily ani husto padajúce chumáče snehu, ani tmavá noc, ani ostrý, sychravý víchor.
Radosť bola všeobecná. Načo ju opisovať, veď radosť Štedrého večera je vám všetkým známa. Poznáte to, všetky slovenské duše, ako to bývalo a býva až podnes na dohviezdny večer na našom Slovensku. Niet živej duše, ktorá by sa neradovala tomuto večeru.
Už je snáď všade po večeri, veď aj spev začína utíchať; ale pán farár ešte vždy čaká, že sľúbení hostia asnáď predsa prídu. Hneď si sadne za prikrytý stôl, zase vstane a naslúcha, lebo sa mu zdalo, že ktosi klopal na zavrené dvere. Pristúpi k oknu a díva sa na ulicu, ale nič nevidí, ani nepočuje.
Vidno mu na tvári, že je namrzený i zunovaný. I sadne zase ku stolu, že už nebude čakať dlhšie. Vezme zvonec do rúk a začne cengať, ako by ho chcel roztrhnúť. —
„Čo ráčite rozkázať, vaša milosť?“ pribehne gazdiná celá vydesená do chyže.
„Večerať!“ odsekne jej krátko farár.
„Prosím, či len sám ráčite?“
„Sám!“
„Teda neráčite ďalej čakať?“
„Nie!“
„Veď už bude jedenásť hodín. To sa nevyplatilo tak dlho čakať. Už sme mohli dávno povečerať,“ mrmľala gazdiná, vychodiac von z chyže. Sotva že vyšla, už sa zase vrátila s plnou misou, ani čo by ju bola mala prichystanú.
Kňaz sa už bol pomodlil, siahol po lyžici, lež v tom sa mu zazdalo, že ktosi prešiel popod oknom. Zaraz nechal misu stáť a vytešený bežal k oknu. Načúval, ale zase len nič. Rozmrzený ešte viac ako predtým, sadol k stolu a riekol:
„A teraz, čo by sám biskup prišiel, nevstanem viacej.“
Ešte si však ani dobre nesadol, keď ktosi klopal na dvere.
„No, tuším, predsa prišli,“ riekol sám k sebe a tvár sa mu začala vyjasnievať. Aby zostal verný svojmu slovu, nepohol sa s miesta. To však nebolo ani nutné. Ochotná gazdiná i bez ponúkania bežala otvoriť už tak dávno očakávaným hosťom. A ešte ani neotvorila, už ich radostne privítala:
„No, chvála Pánu Bohu, že ste už len tu!“
Sotva však otvorila dvere, zhasla jej svieca.
„Ach, aj s vetriskom! No, ale nič si nerobte z toho. Nech sa len ľúbi za mnou, potrafíme i bez svetla. Pán sa vás už nemohol ani dočkať, bol už celý mrzutý.“
...
mundex1