124
HRDINOVIA
Timrava
Textologicky pripravil,
doslov a chronológiu autorkinho
života a diela napísal IVAN KUSÝ
© Tatran 1985
Epilogue and sleevenote © Ivan Kusý 1985
SKON PAĽA ROČKU
1
Paľo Ročko ochorel. Ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krokom vojsť svojej materi, lebo ho ničím nepodporovala, ba žiadala ešte, aby ju on opatril, on, biedny a chudobný – začalo ho klať vo vnútornostiach a ľahol do postele.
Zuza, jeho žena, mladá, pekná, ale vždy sa žuhriaca, pozerala nevľúdne na jeho polihovanie a riekla:
„No ver’ sme pekne! Dom nový, dlhy po samy uši, a ty ideš ležať. To je just pre chudobného človeka, aby hlivel!“
Paľo zazrel na ženu a zakríkol:
„Aleže čuš! Lebo aj ry pôjdeš predo dvere ako mater. Či ležím z gvaltu, z rozkoše?“ A už by priam pochytil niečo a hodil do nej.
Zuza upratuje po izbe – je ráno. Roboty má plné ruky ako vždy, no slová Paľove nenechá bez odpovede. Ju vystrčiť? Či sa nenarobila pri dome toľko ako i on? Či nebehala za robotníkmi, za furmanmi, či nezmárnila polovicu hábov, aby platila nájomnice, lebo peniaze nedostačovali – a ešte vraj predo dvere!
„No, vieš, to mi viac nepovedz!“ riekla rozhorčene s veľkým dôrazom v hlase. „Dom je tak môj ako tvoj. Keď si si ty mater vyhodil predo dvere, ja za to nemôžem, ale mňa nevyženieš nikdy!“
„Že nikdy?“ A Paľo dvíha sa, akoby hneď chcel dokázať, že to môže spraviť, no padne späť na posteľ bezvládne. „Tvoj dom? Ani nebol, ani nebude,“ rečie zlostne.
„Spravím testament… na chlapca dám prepísať!“
„Testament?“ skrútne sa Zuza od práce k nemu a zasmeje sa. „Vari sa umrieť zberáš, či čo? Hahaha!“
Paľo stisne zuby a neodpovie. Skrútne hlavu k stene, aby ženu nevidel. Odporný mu je jej hlas, jej smiech i celá ona. Ba i jej prítomnosť, šum jej kroku a zvuk jej práce akoby ho dráždil Akože jej má ísť robiť, keď nevládze stáť na nohách?!
Zuza odboku pozerá naňho. Ona tiež má v srdci k nemu zlosť. Paľo bol vždy nechytrý do práce, iba čo ho ona do nej posíľa. Je zo záhaľčivej famílie a slúžil vždy. I teraz, že je dom hotový, bár by sa už len ležalo. Na tvári jeho, pravda, badať akúsi osinelosť, možno, že mu je i niečo, ale zato človek nemá sa dať hneď ovládať chorobe. Jajaj, ak by tak robila aj ona! Ale ona niekedy je už čajsi v pažeráku smrti, a ešte sa predsa chamre hore. I rečie Paľovi:
„Ja nedbám: lež, polihuj a trebárs nech nám huby narastú na hlavách.“
Paľo sa strhol a schytí sa z postele. Čierne oči zablysli mu hrozivo a nenávistné. Výraz tváre, akoby šiel človeka zabiť. Aj strpia Zuza a uchýlila sa ďalej k sporáku. No Paľo nejde k nej, ale rúti sa dvermi von.
„A kde ideš?“ volá ona už za ním. „Najedz sa skôr a potom choď, kde chceš ísť. Fruštik sa hneď dovarí.“
„Neobzrie sa ten…“ vraví si, keď Paľo len ide, ani neodpovediac. „Už bude trucovať aj za dva dni a jedla sa mi nedotkne …“
„Aspoň si chleba odkroj. No, akože ideš bez všetkého!“ zavolá za ním zmierlivým hlasom. Ale Paľo nepodbá. Už vari minul ten čas, keď zvuk jej hlasu zdal sa mu ako hudba vábna, za ktorou bol by šiel za hory, cez vody, cez oheň a každú prekážku. Vezme v pitvore pucku na plece., ide kubíky tĺcť a nevráti sa domov do večera. Klobúk stiahol celkom na oči, aby čím menej videl zo sveta. V krčme kúpil si dva deci rumu do fľaštičky. Keď nebude jesť, aby čo-to dušu držalo v jeho tele. Prešiel z dediny asi na pol kilometra, kde bolo na kraj cesty na tri kubíky nanosené skálie, čo on so ženou naznášal… Tie treba podrviť, a ešte len pol kubíka má potlčeného. Paľo nedá sa hneď do práce. Sadne najprv na skaly,– ukonal sa, kým ta prišiel – musí si oddýchnuť. Chorý je Paľo už týždeň. Cíti bolesť vo vnútornostiach, tak proti srdcu. Nezná Paľo, čo je to. Či sa pretrhol pri tom dome, či čo. Doktor – bol včera štepiť drobnice deťom v dedine – povedal, že mu je to na pečeni chyba, ale čo by doktor vedel? Peniaze darmo brať! On, Paľo, vie, že mu je to od roboty. Žena hnala ho do nej ako koňa… Paľo vyňal fľaštičku a koštoval z rumu.
Tá žena! Ako si ju vzal, päť rokov tomu, hneď prvý deň položila kantár na jeho plecia a rajtuje na ňom, nedajúc mu oddychu. Ver’ si inak myslel, keď si ju bral, že bude s ním. Ako sa radi mali! Takej lásky nebolo ani na troch dedinách. Chýr jej šiel. Na celom vidieku ich spomínali. Jej bránil otec, mať aj celá rodina, sužovali aj bili ju, a predsa sa nedala od neho odvrátiť, a on, keď ho odobrali, aby nemusel ísť za vojaka, dal si dokaličiť pri rúbaní v hore pravú ruku – dva prsty sú mu odtrhnuté – lebo sa bál – že kým bude vojakom, dotiaľ ju vydajú za iného. Zobrali sa potom, a čo je z toho? Láska pri biede sa minula a oni stoja proti sebe ako nepriatelia… Paľo zozbiera sa zo skál a chytá pucku. Ak bude len sedieť, nespraví nič a žene neuhovie tobôž, tak ako keby doma ležal. Lebo ona nevie inšie, len duriť do roboty. Ako bohatí ľudia, tú náturu má aj ona, z domu si ju doniesla, nemá ani ona pokoja, len by zháňala, zhrabovala, a ako boháči, tak aj ona naveky sa bojí, že hladom umrie, že nevyžijú; vždy je v súžení, že veľa ráz ani spať nemôže zato. On však bol naučený tak pracovať, aby mu robota neuškodila zdraviu, a žena ho ešte aj chorého do práce ženie. Už ho celého znivočila. By to kto slýchal: z holých rúk vyrástol dom po piatich rokoch…! Paľo položí pucku a sadne zasa na kubík, poutierajúc si lejúci sa mu pot z čela. V rukách vlády nemá ani omrvinu robota nejde, Vytiahne fľaštičku z vrecka, aby si glgol z toho rumu a posilnil sa trošku, No sily nepribúdalo ani od toho; v boku bolesť sa vzmáha. A Paľo cíti rastúci hnev ku každému. Srdce jeho napĺňa sa reptaním. Načo je chudobný človek? Načo je svet, či len aby bieda bola? Načo sú takí rodičia, čo nenechajú nič deťom, ako s nim spravili jeho rodičia? Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať – inému …
Vstane Paľo, že sa chytí do práce zas. Aspoň tento začatý kubík keby dokončil čím skôr. Peniaze sú treba, bár by už tu boli zaň. Ale ako tlčie a telo sa otriasa, bolesť zväčšuje sa tým väčšmi. Paľo zas sadá, z úst jeho odznela zloreč.
„Aj so ženou!“ Či je ozaj hodna, aby sa on takto ničil? Či ona má ľútosť nad ním? A mala voľakedy? Hneď, ako sa zaň vydala, obanovala svoj krok, a odvtedy vždy na ňom sa vŕši…!
Paľo zapil si z rumu, aby horkosť prezrel. Lebo už on to vie: obanovala svoj krok, že prišla z hojnosti do biedy, že nechala dobrobyt, statky, svoju slávu, a hneď, ako ju zaviedol do drevenej chalupy, ktorá sa onedlho zrútila, zmizla jej láska k nemu …!
Paľo posedel si asi za pol hodiny, a ako si oddýchol, bolesť sa mu zmiernila a začal lepšie premýšľať o žene. Pravda, veď mu nevyčítala nikdy nič. Trpela bez slova, i keď nemali kde bývať, keď sa museli po hospodách potĺkať. Trpela biedu, hanu, krivdu. Otec jej nedal nič, ani sa nezmieril dosiaľ; bratia o nej nechcú počuť. Ba ešte veselo znášala svoj lós a koľko ráz povedala: Neboj sa, Paľo, nič, ešte môžeme mať aj my všetko, čo nám treba. Ja ukážem svetu, že aj z práce rúk a šanovlivosti môže sa nadobudnúť majetok. Veď len dobre mienila vždy. Hnala sa za robotou ako oheň. Ona, hrdá, šla na zárobky, nedbala, že sa jej vysmievajú. Ona chcela, aby šiel slúžiť, a všetko by bolo dobre, keby jeho nebola tak priahala a keby on nebol ochorel úmorné…
Slnko už vyšlo nad hlavu Paľovu – je poludnie. Valasi zaháňajú ovce do košiarov. Od dediny, belejúcej sa medzi stromami, zaznel hlas zvona. Paľo nadvihol klobúk a pozrel na cestu. Stade približuje sa strojná, vysoká postava ženská. Vari to Zuza ide mu s obedom. Oľutovala svoju planú reč? Vždy tak robieva… Paľo sa dal do tlčenia skál zas, aby ho našla pracujúceho. Lebo ju len to teší, keď hluší tú robotu. Veď jej je on sluhom, nájomníkom, zlostí sa zas Paľo, ako tlčenie zapríčinilo mu ostrú bolesť. A mohol si vziať dievča z chudobného rodu, ktorej on by bol pánom; tejto je len poddaným. Ech…! Odhodil púčku a vystrel sa, zlostne pozrúc hore.
„Pamodaj šťastia!“ klania sa k nemu došlá mladá ženská. Paľovi tvár sa zdĺžila a ožltla ešte väčšmi.
„Pánboh daj aj tebe, Anka!“ odvetil. Žena nebola jeho, ale cudzia.
„Či iba sám, Paľo?“ spýtala sa ho ešte vľúdne cudzia.
„Sám,“ odpovie Paľo vľúdnym hlasom tiež a sadá na kubík. Vytiahol fľaštičku, aby si upil a zahnal mdloby, čo ho okružujú.
„O hlade ma nechá! Poriadny človek si aj statok opatrí, ona nedbá, len nech robím…“ šomre pobúrene. „A tomu všetkému sú len moji rodičia na príčine. Oni boli hocakí. Otec premárnil všetko, čo ostalo po starých rodičoch. Mať nedbanlivá, neskazovali otca, keď pili. Temer každý deň na posmech váľali sa po ceste, aj našli tam svoj koniec. Voz prešiel cez nich. Poriadna žena muža si skáže. Nechže by som sa ja opovážil dať na tie cesty čo otec, čo by robila Zuza! Tá by mi aj oči vyškriabala. Mať nedbali nič. Nie im nebolo, 5i dáku pamiatku budem mať po nich, čí nie, No ale nech [en raz ešte vkročia do môjho domu …!“
Paľo vstane k práci zas, hoci ani dobre nevidí, ale teraz ide tĺcť v jede. Pred očami stavia sa mu hmla. Vytiahol fľašu a vypil ostatok na dúšok. Potom chytí pucku, ale ako raz udrel ňou, stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem.
Zuza medzitým bola na tráve pre kozy i po dva razy. Doniesla dva veľké batohy, že sa temer prelamovala pod nimi, z panských rúbanísk. Tak musí ona cez leto zbíjať po poli, aby mali čím vyživovať kozy, keď lúk nijakých nemajú. Trávu rozmetala po dvore, aby uschla, potom zmútila mlieko a navarila fučky zemiakovej, čakajúc Paľa. Keď ho nemohla vyčkať, vzala dieťa z kolísky na lono a prisadla si k stolu k mise. Naliala si cmaru do hrnčeka, že sa naobeduje a potom pôjde pohľadať muža niekam.
„Hm, môj Paľo by si už len voľkal,“ myslí medzitým, jediac fujdu, omastenú vyprážanou cibuľkou, a zapíjajúc si ju cmarom. Rád toto jedlo Paľo, ale aj ona. Zato ho i uvarila a zmútila mlieko k nemu, čo nebolo ešte ani dobre sadnuté. „Ako sa nahneval, že som mu dohovárala.“ Zuza si povzdychla nad tým. Nesmie mužovi nič naproti povedať, hneď je ako sršeň. Bože, ver sa ani ona nenazdala pred piatimi rokmi, keď šla zaň, keď si nedala zabrániť nikomu, keď nechala bohatstvo kvôli nemu – ľa, rodina jej je dosiaľ nie zmierená krom matky, aj tá len, čo nik nevie o tom – že sa takto škriepiť bude s ním a že v takomto nesváre budú žiť. Veď on nikdy s vďačnosťou nerobí, ako čo by ani nerobil sebe, akoby dosiaľ bol sluhom, a ak by ona nenástojila, nemali by nič. Paľo je zo záhaľčivého rodu, zato vyšli aj jeho rodičia na mizinu. Otec mu len pil a mať nijaká, aj teraz sa len po hospodách potĺka, lebo o všetko prišli. Paľovi nenechali ani čo by sa za necht spratalo, okrem fundusa, kde si postavili dom. Ale Paľovi ani ten príklad nie je dosť. Rád si poleží do bieleho dňa, rád záhaľku – ľa, aj teraz chcel vari celý deň ležať, že ho trochu v boku kole. Teraz už, keď je dom hotový, aby so založenými rukami sedel? „To je nie tak!“ myslí Zuza horlivo a upije z hrnčeka cmaru s pôžitkom, ako bola prezrela za lyžicu fučky. „Budeš aj ty?“ prihovorí sa dieťaťu, ktoré trepotalo ručičkami a načahovalo sa zakaždým, keď si Zuza podniesla jedivo k ústam. Dieťa má len pol roka, je pekné, bielovlasé, s čiernymi očami ako otec. Je v kabanke a bez duchničky. Zuza dá mu cmaru, nech privyká aj na zlo – ono sa zoškvarilo – vrhne aj mačke, tam okolo nôh sa jej obtierajúcej, kus fujdy na zem. „Ešte len teraz prichodí nám pracovať, rukávy vysúkať, aby sme očistili dom od dlhov a nechali ho dieťaťu bez ťarchy. Veď vari nechce aj on, ako jeho rodičia, nenechať nič chlapcovi, aby mu zlorečil, ako on zlorečí svojim a berie si hriech na dušu?!“ Ani nezbadala v horlivom rozmýšľaní, že niekto prešiel popod okno, len keď otvoril ktosi dvere. To sused, báčik Ondro hrubej gamby, zastal na prahu.
„Doma si, Zuzka? Hybaj von akomak,“ vraví, „ale sa nezľakni!“
„Čože je?“ skočila ona z lavičky ako bez duše. Hrnček s mliekom odstrčila od seba, dieťa hodila na posteľ a rúti sa von. Do dvora vstupovali chlapi a niesli niečo v plachte. „Čo to nesiete?“ skríkla ona a zastala ako primrazená.
„Ľa, muža ti!“ povie báčik hrubej gamby. „Ale ti vravím, nezľakni sa, nie je umretý. Tam sme ho našli, kde kubíky tĺkol, vyrúteného.“
Chlapi zložili ho na dvor na pažiť a ona sa skrikom hodila k nemu, v hrôze mykajúc ním.
„Paľo, Paľo, Paľo môj!“
Paľo na jej ostrý krik prebral sa z mdlôb. Otvoril oči, pozorujúc okolo, a vidiac ženu, navrátilo sa mu povedomie a už ju zavracia:
„Čo robíš taký zhon? Ešte sa svet zbehne!“
Paľa odniesli do izby a uložili do postele. Zuza naznášala hlavníc, koľkokoľvek mala, obložila ho nimi, aby sa rozohrial, dopytujúc sa, kde ho čo bolí, a naznášala i liekov, aby čím skôr ozdravel. Veď, hľa, jesto roboty moc … A on, ležiac ako drevo, neodpovedal jej nič na jej príhovorky. Zapieral oči do bielej novej povaly, trápený nielen telesným bôľom, ale aj inými ťažkosťami.
2
Paľo Ročko sedí na dvore na pažiti. Tri dni ležal odvtedy, čo ho doniesli v plachte ako poleno. Žena Zuza pokrúca hlavou, kedykoľvek jej padnú oči naň. Nepáči sa jej jeho choroba, ani jeho polihovanie. Tu je čas kosby, kde roboty jesto vyše uší, kde je hriech čo len jednu minútu opustiť, keď sú robotníci hľadaní. Zarobí si chudobný svet dosť, a chorý Paľo nezarobí nič. Ona tobôž s malým deckom do nájmu nie je hľadaná, a tak obaja márnia dni bez osohu. A ak si v lete nenahonobia, v zime pomrú hladom.
„Veďže sa ty neopúšťaj!“ riekla mu už viac ráz i dnes. Lebo má ho v podozrení, že je ani nie lak veľmi chorý. Aj vtedy, keď zamdlel pri kubíku, zaškodilo mu, že nejedol nič a pil veľa – dozvedela sa od ľudí.
Paľo málo vraví. Prejdú i hodiny, čo nepovie slova. Neškriepi sa, nebráni sa, i diví sa tomu Zuza. Neodpovie Zuze ani dnes. Hnevá sa na ženu, no v duši sám uznáva, že ak sa oddá celkom chorobe, tak neozdravie priam a rozchoravie sa ešte väčšmi, ako je. I vyšiel do dvora, že rozmece tam trávu, na hŕbe vysypanú, čo žena doniesla na svitaní pre kozy z panskej rúbane. Vzal vidly od sienky a ide k práci. Krok jeho je neistý, akoby bol pil, ruky ako ani nie jeho, oslabené, chvejúce sa… vidly zdajú sa mu ťažké ani zo železa. Ani ich vari neudrží, a sotvaže vzal na ne pár ráz trávu, aj vypadli mu z rúk. Paľo si musel tiež sadnúť. Dal hlavu do dlaní a zastenal.
Veľmi chorý je Paľo Ročko. Zišlo by sa ísť k doktorovi, ale akože pôjde k nemu? Nohy ho neunesú, a povoz najať? Kto pôjde teraz, v čas kosby, s ním? Čo by mu zlatom platil, ani tak nepôjde nik; čo by na kolená padol. Koni je málo, vojna ich vyničila. A tí, ktorí majú kone, pre pýchu nejdú s nikým a zaobchodia s utisnutými ako so psami… Pán farár majú kone tiež. Tí najskôr pomôžu i v súrnych prácach. Tí aj pred týždňom poslali koč s Ďurom Bukovie, keď si granátom, čo našiel na poli po vojne, oči vybil. Večer o šiestej hodine dali koč s ním do mesta, ale či on môže o to požiadať pána farára?
„Dones mi hlavnicu!“ povie žene, ktorá vyšla s piestom a batôžkom, že ide hábočky z dieťaťa oprať na potok niže dediny. Rozboleli ho ľadvie aj chrbát od sedenia – ide si ľahnúť. Zuza zdúpnela aj od strachu, aj od zazlenia. Ju už míňa trpezlivosť pre jeho neduh, a on, ľaľa, ukladá sa ešte na tuhšiu chorobu. Pokrúti hlavou a už má na jazyku: „Takto nebude z nás nič!“ No premôže sa tentoraz, a hodiac piest i hábočky na zem, ide po hlavnicu do izby.
„Ver’ sa môj Paľo pekne priberá!“ šomre si v izbe, ako berie vankúš z postele. Naveky sa rád odťahoval od práce a len jej pričinením čo pracúval. K tomu neverí mu odvtedy, ako zamdlel, ani tak. „No len si oddýchni,“ riekla mu, podávajúc vankúš a naprávajúc mu na pažiti. „Ale nazajtra žeby si mi už bol hore!“ Zvrtne sa, ale vidiac, trávu nerozmetal, dá sa do nej v náhlivosti ona.
Paľo prevalil sa na hlavnicu, vydýchol si, akoby mu centy boli spadli z pliec. Zavrel oči a neriekol na jej pánovité a bezcitné slová nič. Neprotivil sa. Ducha jeho už teraz iné zaujímalo … Pán farár by dali koč, dajú inému dosť ráz. Často rodina nedá, a oni dajú pre chorého aj o polnoci – ale on pýtať nemôže. Slúžil so ženou na fare pol roka. Zjednali si do platu, že im dovolia navoziť si skália na dom, a keď si navozili, ušli od nich v najtvrdšej robote. Veľa ráz pán farár, keď Paľo náhlil sa so skálím, riekol akoby žartom:
„Počuješ, Pavle, čo sa tak ponáhľaš s tým kamením – ty ma chceš nechať, keď si navozíš!“ A on vždy na to: „Veď mám svedomie azda, pán farárko!“ A just sa tak stalo. Žena pokúšala, aby odišli, a on tiež za dobré to uznal a dal sa zviesť… A to by ešte nič nebolo, ale on, na jar, keď bol v dedine akýsi pobehaj rečniť proti pánom a kňazom, že sú nie potrební, lebo že nieto boha, vykrikoval na pána farára, že ho načim z dediny vyhnať, lebo ho iba darmo platia – a on dáva platu ročite kňazovi štyridsať halierov, koľko človek i hocktorému žobrákovi vrhne. Potom šiel sa napiť a žatým v krčme nielen vyhnať kázal kňaza, ale i zabiť ho… Paľo vzdychá zhlboka. Po tomto on nemôže predstúpiť s prosbou, aby mu dali koč.
Hodil rukou. Nebude na doktorov ani myslieť, veď tí aj tak nevedia nič. Zavrel oči, a ako ich zavrel, sen na chvíľu ho zachvátil, a v tom sne, ktorý trval za pár minút, zjavilo sa mu množstvo postáv. Prichodili a odchodili, obchodili a skrúcali sa, zmizli a zas prišli, zmiešali sa a zmizli zas, iba jedna ostala tam. A ako sa prizrel, vedel, že sú to pán farár. Stoja v rúchu kostolnom, akoby hrozili. Paľo sa prebudil, ale myšlienka na toto ho už neopustila. Veru vidí teraz, že sa prehrešil proti nemu ťažko… Ale čo po tom. Dosť má bolestí, nie to aby sa staral o také veci. Ale ako zažmúril oči, už myšlienky na to zas prišli ako príšery, prileteli ako čierne kavky, aby ho mučili, aby mu hlodali srdce, aby ďubali doň.
„Tvoj hriech je veľký proti nemu, veľký, veľký!“ tak ďobú zobákmi.
Paľo sa prudko pohol a skríkol:
„Heš, heš!“
„Čože ti je?“ spýtala sa Zuza udivene. Rozmetáva trávu s veľkým úsilím (keď ju on nerozmetal), líca horia jej, má ísť na potok s praním, kým sa dieťa nezobudí.
Paľo sa spamätal, otvoril oči. Či neprezradil svoje myšlienky?
„Komáre ma štípu …“
„Komárov tu nieto, iba ak muchy!“
„To muchy!“ povie Paľo, pristanúc na jej reč.
Hej, ten doktor by sa ver’ zišiel predsa… A veď on ani nie je tak vina, že ušli z fary, keď navozili skália na dom. To žena vykonala, pokúšala, navádzala, že si za ten polrok, kým by slúžili, aj vystavia dom. Pokúšala, že čo by si nespomohli, veď vraj aj porekadlo hovorí: „Spomôž si, človeče, aj boh ti pomôže.“ A že huckal na jar proti kňazovi, to tiež nezavinil on. Ktože teraz nehucká proti nim? Tu prichodia do dediny kadejakí loptoši, ktozná skade, niktoši, ktorí búria proti poriadku, že sú kňazi nie potrební, že náboženstvo nebude, lebo že nieto boha. Keď tak nevedia ľudia pochytiť cepy a vyprať takých lotrov! Pán farár slúžia cirkvi pätnásť rokov, žijú s nami, pomôžu, a tu taký šklban chcel by ich vyduriť. Vari on, šklban, pomohol nám kedy – a jemu kvôli rozpadneme sa s kňazom, čo žije a slúži nám verne…? Nie je on vina, ale tí lotri a tá krajina, čo ich trpí a dá búriť pokojný národ…
„Heš, heš, kavky!“ povedal nahlas. Prudko otvoril oči, či ho nikto nepočul, i posadil sa.
„Čože, kavky odháňaš, aké kavky?“ spytuje sa zadivená Zuza a zastane pri východe dvora, dupkom sa mu prizerajúc. Ach, prepána, veď ten fantazíruje – a ona mu neverí!
„Snívalo sa mi!“ odpovie Paľo a líha zas. A ako si ľahol, myšlienky-kavky už ho zas obletujú.
„Idem dnu, ani tu je nie lepšie ako v chyži,“ rečie a vzchopí sa. Zuza, premenená ľakom, hodila piest a hábočky na dvor, na pažiť, a beží k nemu, aby mu pomohla vstať. Zaviedla ho do chyže, uložila do postele, pozakrývajúc ho duchnami, a ide mu za liekmi. Ľak zmocnil sa jej, vraví však:
„Len sa ty neopúšťaj. To sa ti mádra pohla, nič iné ti je nie. Zavolám tetku Marečku, pomastia ťa oproti srdcu vínnym octom a sadlom, tak ti prejde… A či by si nejedol niečo? Veď si lačný. Donesiem ti sladkého mlieka.“
„Prejde v hrobe!“ povie on hlasom ako spod zeme.
„Ach, preboha, aspoň nevrav a nerúhaj sa!“ osopí sa Zuza a plač jej je už za zubmi, čujúc jeho hlas. „Jedol by si. Veď nič neješ, zato si slabý.“
„Nie, nechcem,“ odporuje Paľo, hľadiac uprene do novej povaly. Pravdaže je nie vina on, že brechal na pána farára a huckal ľud, aby ho šli zabiť, ale tí pobehaji a tá vláda… „Heš, kavky, heš … – a oni sú otcom štyroch detí, a ja som ich zabiť kázal –– heš, heš! Daj vody, Zuza!“
„Jaj, bože, blúzni! Upadol do horúčky – už je po ňom!“ šepce Zuza, nastráchaná skočiac po vodu, i podá mu ju.
Paľo pije vodu s chvatom, hlasno preglgávajúc.
„Hej, či by som rád takej polievky, čo pani farárka navaria!“
„Čo by si?“ zdúpnela Zuza. Všetky vlas...
slovencina